Slovenská slalomárka Veronika Zuzulová na trati olympijského slalomu v Salt Lake City.
FOTO TASR - PAVEL NEUBAUER
Februárové dni (8. - 24.) odsúdili slovenského športového diváka do stavu schizofrénie. XIX. zimné olympijské hry v metropole amerického štátu Utah - Salt Lake City zaslúžene ašpirovali na vysnívaný neoficiálny titul najúspešnejších v histórii. Slovenskí športovci sa však prekonávali v trapasoch a ich výsledky boli suverénne najbiednejšími v samostatnej slovenskej ére.
Mesto Salt Lake City s nadmorskou výškou rovnakou ako má Štrbské Pleso (1320 m nad morom) privítalo rekordný počet športovcov z celého sveta vľúdne, pohostinne a predovšetkým s perfektne pripravenými športoviskami i organizáciou. Po teroristickom útoku 11. septembra 2001 na New York a Washington enormne stúpli náklady na bezpečnostné opatrenia. Všetci účastníci Hier však mnohonásobné denné kontroly zvládali s úsmevom.
Najúspešnejším športovcom olympiády bol nórsky biatlonista Ole Einar Björndalen so štymri zlatými, národnou hrdinkou Chorvátska sa stala fenomenálna lyžiarka Janica Kosteličová, ktorá si medzi bránkami vytancovala tri zlaté a jednu striebornú. Fín Sampa Lajunen v severskej kombinácii získal tri zlaté.
Na snehu a ľade sa okrem toho odohralo množstvo nezabudnuteľných športových drám. Hokejový turnaj vyústil do gigantického finále domáceho tímu s Kanadou, po ktorom sa dočkal vytúženého zlata veterán Mario Lemieux s kapitánskym céčkom na kanadskom drese.
Ani Salt Lake City sa nevyhli dopingové aféry, v ktorých hrali hlavné úlohy ruské bežkyne a Španiel Mühlegg. Lazutinovú s Danilovou vítali po príchode do Ruska ešte ako hrdinov, no po čase ich aj B vzorka jasne usvedčila z podvodu. Predseda Ruského olympijského výboru Leonid Ťagačov za všetkým videl americké sprisahanie, ale napriek hrozbe predčasného stiahnutia ruskej výpravy vypochodoval na jej čele na záverečný ceremoniál.
Slovenská výprava s vlajkonosičom Robertom Petrovickým nastúpila najpočetnejšie a finančne zabezpečená ako nikdy predtým. Skutočne dobrú reklamu Slovensku však urobil iba krasokorčuliarsky veterán Jozef Sabovčík svojimi kúskami v rámci programu otváracieho ceremoniálu. A Slovenský dom, ktorý bol odsúdený na kompenzáciu športových výbuchov národnými gastrošpecialitami.
Hodnotiace slová predsedu SOV Františka Chmelára boli diplomaticky mierne: „Našim nemožno vyčítať nezáujem alebo ľahkomyseľnosť. Prípravu mali zorganizovanú podľa ich predstáv. Napriek tomu sa nenaplnila naša túžba získať prvú zimnú medailu a s hokejovým tímom postúpiť do hlavného turnaja. Trikrát sme sa umiestnili v prvej desiatke, z toho dvakrát v biatlone (5. miesto ženskej štafety a 9. Jašicovej na 15 km a raz v saniach (9. dvojica Mick - Marx). Nízka efektivita, dokonca menej než sme s nižším počtom športovcov dosiahli v Nagane ‘98 a Lillehammeri ‘94. Verejnosť by si zaslúžila viac.“
V okolí brehov Slaného jazera sme z úst slovenských športovcov v cieli počúvali slová - nechápem a neviem, čo sa to stalo. Častejšie iba veľavravné slzy sklamania.
