Radosť čerstvých majstrov sveta z hokejových MS v Göteborgu po finálovom víťazstve nad Ruskom 4:3. FOTO - TASR/AP
Vtedy odpískal fínsky rozhodca Jukka Pakaslahti koniec 66. majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji. Slovensko zdolalo vo finále Rusko 4:3! Neskutočne skutočný fakt.
„Sto rokov“ vieme, že úspešný výsledok z hokejového svetového šampionátu presahoval v bývalom Československu bežné hranice nadšenia. Nad rámec športu vyčnieva i v súčasnom Slovensku. Aby sme zistili, ako vysoko, museli sme vrchol zažiť. Skúsený obranca Jerguš Bača hovoril na konci roka 2002, že na námestiach našich miest videl v slávnych májových dňoch obrodenie národa.
Fanúšik a úbohé ligy
Lesk hokejového zlata oslňoval. Či otváral oči, alebo zaslepoval - ťažko posúdiť v celom kontexte slovenského myslenia. Nech hokeju rozumie počas svetových šampionátov každá babka, dedko, univerzitný profesor i bezdomovec, zostáva táto pre nás priam kultová činnosť športom. Titul ukázal, že pointa o chlebe a hrách u nás k životu jednoznačne patrí. A zrazu sa pred nami vynorí pochybnosť. Veď sa o šport staráme dosť biedne. Ligu majstrov sveta v hokeji predali funkcionári sponzorovi za menšiu sumu, než dával dovtedajší. V najvyššej slovenskej súťaži hrajú iba dvaja svetoví šampióni (Bača, Šimonovič).
Slovenský fanúšik pomaly nemá doma na čo chodiť. Oprávnene hromží na úroveň všetkých líg v kolektívnych športoch. Stretnutia v nich prestali byť sviatkami víkendov a predmetom vášnivých diskusií, trebárs v krčmách pri pive. Futbalisti končievajú rok na strašných trávnikoch na nevľúdnych štadiónoch, keď už naše tímy majú dávno za sebou večne nesplnenú snahu prežiť v európskych súťažiach prvé kolo. Museli sme dospieť až tam?
Osobnosti a nezáujem
Pred pár dňami sme si pripomenuli desaťročie vzniku samostatného Slovenska čiže aj rozpad Československa. Na konci roka 1992 bol úradujúci majster bratislavský Slovan prinajmenšom rovnako silný ako pražská Sparta. Prvý veľký prestup hráča po zániku spoločného štátu bol odchod Petra Dubovského zo Slovana do Realu Madrid. Za veľké peniaze do najslávnejšieho klubu sveta. Za krátky čas však Sparta predstihla belasých o dve európske triedy, český futbal slovenský presne o toľko.
Nevážime si sami seba. Basketbalový Pezinok začal sľubne čeliť medzinárodnej konkurencii, aby sa po voľbách 2002 de facto rozpadol. V jeho prípade mal kolaps priamu súvislosť so sponzorom aktívnym v politike. Môže politika takto ovplyvniť šport?
Basketbalový Ružomberok sa dostal až na samý vrchol Európy. A tiež sa skoro rozpadol, dodnes vedie obetavý boj o prežitie. S finančnou patáliou a zúfalým hľadaním sponzorov sa stále sčasti stretávajú kanoistickí a vodnoslalomoví majstri sveta, o plaveckú šampiónku Moravcovú tiež nemal (a ani nemá) nikto väčší reklamný záujem. Hanbiť sa môže štát. Legislatíva nezvýhodňuje firmy, ktoré by vložili peniaze do nášho športu. Červenať sa môžu i firmy. Väčšina z nich sa tvári, akoby reklamnú politiku založenú na osobnostiach nepotrebovala.
Medaily a medailománia
Vlani sme pri hodnotení roka 2001 konštatovali, že v olympijskom športe sme nezískali jediné umiestnenie na stupni víťazov (Moravcovej víťazstvá boli z krátkeho bazéna). Teraz sa pýšime v tomto smere hojnosťou. Moravcová sa stala majsterkou Európy, komárňanský štvorkajak vypádloval na olympijských tratiach dve zlaté medaily, po jednej z MS a ME, vodní slalomári Hochschörnerovci vyhrali tiež na oboch veľkých šampionátoch, Martikán na svetovom, tenistky vyhrali Pohár federácie - neoficiálne majstrovstvá sveta. Pri tomto peknom výpočte však platí upozornenie - na Zimných olympijských hrách sme skrachovali, pre historickú pravdu, na čele s hokejistami.
Systém a nesystém
Olympijské prvenstvo je určite najvzácnejšie zo všetkých, ale nie jediné. Pozri slovenský hokejový príklad či exkurz do minulosti - aj v antike jestvovali viaceré hry s celogréckou pôsobnosťou: panatenajské, delfské, istmijské, nemejské, ibaže olympijské boli z nich najznámejšie. Velebenie olympijského zlata platí odtiaľ-potiaľ. Kto si trúfne porovnať význam wimbledonského alebo olympijského titulu v tenise? Alebo, a bez urážky - naši kanoisti (rýchlostní a vodní slalomári) prinesú z aténskych OH 2004 štyri zlaté a zopár strieborných. Ostatok výpravy vôbec nič. Nejde až o takú utopickú víziu. Bude vtedy dobrý celý slovenský šport?
Medailománia „šľachtila“ predovšetkým bývalý socialistický blok, ktorý na olympiádach chcel slávne dokazovať svoje prednosti pred kapitalistickým svetom. Myslenie rýchlo neprerobíš, hoci pojmy sú iné. Malé Slovensko sa chce pyšne zviditeľňovať. Nič proti tomu, ale šport, a práve olympiáda, majú širšie poslanie. Dlhodobé, stále, i na menších ihriskách. V tomto rok 2002 nepriniesol u nás žiaden posun k systému v našom chronickom nesystéme. Göteborský hokejový obraz, na ktorý sa tak radi znovu pozeráme, najmä ak je nám zle, žiaľ často pripomína zjavenie.
