futbalovou jedenástkou storočia. Nevie sa rozhodnúť - do útoku by postavil Františka Veselého, Josefa Bicana, Jozefa Adamca. Do zostavy sa mu však v mysli tlačí Emil Pažický. Zamyslel sa - a vysypal z rukáva slávne zloženie NV Bratislava, v rokoch 1949-1951 trojnásobného majstra republiky. Karol sa narodil 16. februára 1936 v Budapešti, ale „pokrvne“ sa hlási k bratislavskej Kuchajde. A k nej patril futbal, hokej, ale i krasokorčuľovanie. Ku všetkému mal blízko, lenže otec Anton sa stal v maďarskej metropole z futbalistu korčuliarom a syn sa „potatil“.
Silné puto k domovu
Strieborný olympijský medailista býva s manželkou Mirkou v dvojizbovom byte v paneláku malebnej brnianskej štvrte v Kohoutoviciach. V jednej izbe sú tri krištáľové poháre. Domáci pán nevie, kde ich vyhral, vkusne dotvárajú interiér. Slávne medaily má uschované v dolnej zásuvke sekretára. Na čestnom mieste sú zarámované rodinné fotografie so synom, s dvoma dcérami a so šiestimi vnúčencami. „Aj keď som pestoval zimný šport, milujem leto na našej chate v Kunštáte smerom na Svitavy. Dnes je to môj šport. Prechádzky lesom, zbieranie hríbov. Zahrám si aj tenis,“ usmieval sa mladý dôchodca (tak sa Divín charakterizoval), ktorý sa úspešne vystrábil z operácie bedrového kĺbu. Silné Divínovo puto k rodine potvrdzuje príklad z roku 1963. „Prišiel za mnou majiteľ Ice Capades Joe Harris s ponukou na vystupovanie v jeho revue. Povedal som mu - ak to vybavíte oficiálne, neodmietnem, inak áno. Kto by nechal rodičov v Bratislave samotných?“ spomínal Divín pred krasokorčuliarskymi majstrovstvami Európy 2001 v hlavnom meste Slovenska. Najvrúcnejší vzťah k domovu majú práve svetobežníci.
Zlato pred kamarátmi
Spletité životné cesty Divínovcov sú rakúsko-uhorskou a československou mapou. Dedo sa narodil v Mariánskych Lázňach. Odtiaľ sa presťahoval do dnešného rumunského Aradu, vtedy uhorského. „Ku koncu druhej svetovej vojny sme boli v podstate vojnovými utečencami. Pred frontom sme v klasickom dobytčom vagóne smerovali takmer mesiac do Prahy. Potom do Budapešti. Až odtiaľ som prišiel do Bratislavy. Mal som jedenásť. Otec prijal ponuku svetoznámeho odborníka Ivana Mauera. Ak ma na krasokorčuľovaní niečo bavilo, boli to skoky. Povinné cviky som sprvoti neznášal. Trénoval som ich od piatej do siedmej ráno pri malej lampe v rohu ešte nezastrešeného zimného štadióna,“ spomína Karol Divín na začiatky, v ktorých znamenali prelom majstrovstvá Európy 1957 vo Viedni. „Po povinných cvikoch som bol tretí, ale zakorčuľoval som najlepšiu voľnú jazdu. To ma posunulo na druhú priečku.“
O rok bol šampionát v Bratislave. „Aj vy chcete vidieť predovšetkým olympijskú medailu?“ spýtal sa Divín, lebo uznávaný je jej svetový lesk. „Pre mňa má však najväčšiu cenu domáce zlato z päťdesiateho ôsmeho,“ hovoril a siahol naisto na to najzastrčenejšie, ale i najchránenejšie miesto v zásuvke. „Pod otcovým dohľadom som vtedy drel ako nikdy. Mal som trému. Vrcholná súťaž bola ani nie tristo metrov od môjho bydliska. Už som bol jedným z favoritov, prišlo sa na mňa pozrieť more priateľov. Štadión vtedy zastrešovali, všade vládol stavebný ruch. Vždy som si musel nájsť iný kúsok ľadu a inú lampu, ktorá ho osvetľovala,“ spomína Divín, ktorý šampionát 1958 potom vyhral, na štadióne pomenovanom neskôr po jeho nástupcovi Ondrejovi Nepelovi.
Nedostižný elegán
Karol Divín sa ako prvý Európan pokúsil o trojitého rittbergera. Skok zvládol. Pred olympiádou v Squaw Valley na sústredení v Tatrách predviedol pre televízne kamery práve tento náročný prvok a čin oľutoval. Natrhol si totiž svalový úpon. Na ME do Garmisch-Partenkirchenu ani nešiel. Veľa nechýbalo a nedostal by sa ani na olympiádu. „Vtedajšiemu podpredsedovi našej telovýchovy som musel sľúbiť jediné - že preteky dokončím. Aby som vraj necestoval na výlet. Sľúbil som. Všetko zlé je na niečo dobré. Ešte som sa zlepšil v povinných cvikoch. Kalkuloval som. Na skvelých zámorských skokanov Davida Jenkinsa a Donalda Jacksona nemôžem stačiť. Tak som do omrzenia cvičil osmičky, protizvraty, paragrafy,“ opisuje začiatok cesty za olympijským striebrom K. Divín. Pod Skalnatými vrchmi skutočne po povinných jazdách viedol. Predstihol ho iba Jenkins, Jacksona zdolal! Vyskákal všetky skoky okrem trojitého rittbergera, prakticky jazdil na jednej nohe. Ťažil z nedostižnej elegancie, ktorej dominoval povestný mesiac.
Najkrajší skok je vysoko-ďaleký
Divín priznáva, že dlho bol skôr horším žiakom. Aspoň podľa známok. Tie krasokorčuliarske a neskôr i trénerské a odborné mali najvyššiu hodnotu. „Vždy som musel niečo doháňať. V Prahe češtinu, v Bratislave slovenčinu, doma sme sa zhovárali po maďarsky s prvkami českoslovenčiny.“ Malo to výhodu, spozoroval talent na reči. „V krasokorčuliarskom svete už v mojich časoch prevládala angličtina. Pustil som sa do nej. Ruština a nemčina mi problémy nerobili,“ vyslovoval slovenčinou čistou ako televízny komentátor.
Najväčšie trénerské úspechy zožal v Kanade. Za ideálneho korčuliara vždy považoval Hayesa Alana Jenkinsa, štvornásobného majstra sveta z prvej polovice päťdesiatych rokov. „Nerobil trojité skoky, ale bol zo všetkých korčuliarov najštýlovejší. To kraso- v názve môjho športu má ťažiskový význam. Hoci uznávam, že skoky sú jeho korením.“
Štvoritý už prestáva byť raritou. Kam sa bude uberať vývoj? Jestvuje šanca na pätoritý skok? „Teoreticky áno. Ak si človek s danosťami Michaela Jordana obuje korčule. Ivan Mauer vyrátal, že na jednu obrátku treba dvadsaťdva stotín sekundy. Najdlhšie vydržal vo vzduchu - ako som počul - Donald Jackson. Deväťdesiatjeden stotín, ale pri jednoduchom axeli. Štvoritý skok, prirodzene, závisí aj od rýchlosti obrátky. Vývoj sa bude uberať cestou umeleckého prejavu. Som presvedčený, že do popredia sa bude drať prevedenie. Napríklad ideálne pekný skok je vysoko-ďaleký,“ potvrdzoval bývalý šampión, že svojmu remeslu rozumie dokonale.
Karol Divín nikdy neopúšťa elegantne starosvetský štýl španielskeho granda. Jeho rozprávanie je dobrodružné a farbisté. Skutočne - človek nezvyčajného razenia. Svetový.
