Presne pred sto rokmi vyšla novela nemeckého básnika a prozaika Wilhelma Jensena (1837 - 1911) Gradiva a už o štyri roky neskôr, v roku 1907, sa stala objektom záujmu viedenského psychoanalytika Sigmunda Freuda, ktorý ju interpretoval z hľadiska svojej teórie a vlastne prvý raz uplatnil psychoanalytickú metódu na literárnom diele. Novela a štúdia o nej vyšli teraz v slovenčine ako dvojkniha - Wilhelm Jensen: Gradiva (preložil Adam Bžoch) a Sigmund Freud: Blud a sny (preložil Milan Krankus, Vydavateľstvo PT, Bratislava 2002), čo je dobrý nápad, lebo umožňuje bezprostrednú konfrontáciu umeleckého diela s Freudovým výkladom.
Wilhelm Jensen je autor dnes už skôr polozabudnutý, no jeho Gradiva pôsobí zvláštnou radiačnou silou a prelínaním sna a skutočnosti doslova moderne, pretože takéto postupy sa v próze 20. storočia celkom udomácnili.
Hrdina novely, mladý nemecký archeológ Norbert Hanold získal sadrový odliatok reliéfu, ktorý zobrazuje pôvabnú dievčinu a ktorý pôvodne obdivoval v rímskych antických zbierkach: tejto kópii sa tak teší, že ju má doma zavesenú na stene v pracovni, celé dni sa na ňu díva, ba postupne je ňou úplne posadnutý, najmä spôsobom, akým pri chôdzi dvíha nohu. Rozmýšľa, kto to mohol kedysi byť, a rozličné dedukcie ho privedú k presvedčeniu, že dievča bolo pôvodom z Grécka a zasypalo ju pri výbuchu Vezuvu v Pompejach roku 79. Tak intenzívne sa vmýšľa do všetkých detailov svojej verzie, až sa raz v sne ocitne uprostred tejto tragédie osobne. Čoraz väčšmi sa vyhýba spoločnosti, stráni sa dievčat a žije iba vlastnou predstavou, ktorá ho prinúti navštíviť Pompeje, kde sa mu prelud už v bdelom stave vráti, keď napoludnie - v hodine duchov - stretne dievča natoľko podobné Gradive, že ju za ňu aj pokladá.
Autor dôvtipne vystupňoval vízie hlavnej postavy v napínavom príbehu, ktorého rozuzlenie pripravil veľmi rafinovane: Hanold, pohŕdajúci „sťahovavými vtákmi“ (myslí tým najmä nemeckých turistov a svadobné páry), nerozumejúci živému ľudskému svetu a už vonkoncom nie partnerstvám medzi mužmi a ženami a zaujímajúci sa iba o mŕtve predmety, je naraz schopný mať pocity a vášne celkom ľudské.
Tento text bol priamou „prihrávkou“ Freudovi; autorská predstavivosť v novele mu dodala výdatný materiál, ktorý utriedil do systému, analyzoval ho a odborne pomenoval, akoby literárne postavy patrili medzi skutočné klinické prípady. Minuciózne rozoberá motív za motívom, epizódu za epizódou, dialóg za dialógom, aby ukázal proces vytesňovania spomienok z detstva hrdinu, ich zatlačovanie do nevedomia a následný návrat v podobe snov, preludov a bludov. Hoci si Freud stále uvedomoval, že sa zaoberá fiktívnymi postavami, novela pre neho predstavuje „korektnú psychiatrickú štúdiu, na ktorej si môžeme overiť naše chápanie duševného života“. Vedel totiž, že „umelec sa nemôže vyhnúť psychiatrovi a psychiater umelcovi“ a že ani umelecké spracovanie psychiatrickej témy nemusí uškodiť kráse diela. Koniec koncov, dejiny literatúry 20. storočia to potvrdzujú.
Na novele Freud presvedčivo ukázal, že celé Hanaldovo správanie má erotický pôvod. Jeho argumenty sú také rukolapné, až v človeku vzniká dojem, že Gradiva musela byť napísaná práve na základe Freudovho Výkladu snov. Jensen však Freudove teórie nepoznal a svoju „pompejskú fantáziu“, trochu poznačenú romantickou sentimentalitou, predovšetkým v závere, ktorý sa nepozdával ani Freudovi (autor vraj vyšiel v ústrety očakávaniu ženských čitateliek), vytvoril výlučne z vlastnej obrazotvornosti.
