Okrem spevákov, hltačov ohňa či bavičov do Pamplony začiatkom júla pricestuje mnoho cudzincov, ktorých v miestnom slangu nazývajú forasteros. Pamplončania s hrdosťou hovoria, že v ich meste nie je nikto cudzincom, ale na druhej strane si z forastera schuti uťahujú. V Pamplone ich rozdeľujú do nasledovných skupín:

Španieli s trvalým pobytom mimo pamplonskej oblasti. Mladšia generácia počas fiesty holduje metle ľudstva. Osobitnou podskupinou sú tzv. Donnos ftiarras zo San Sebastiána. Tancujú do rytmu, pijú do nemoty, no vedia odhadnúť svoje sily.

Američania – takmer ako Bibliu nosia v rukách sprievodcu po San Fermíne. Znesú najmenej, a preto obsadia vchody do domov v starom meste ako prvé obete spoločenskej únavy. Beh pred býkmi ich láka, ale nie vždy sa zorientujú, často končia pod kopytami statných samcov alebo davu.

Novozélanďania a Austrálčania – dostali prezývku „barbari“. Ide zvyčajne o najväčších opilcov. Ich miestom je malé námestie na okraji starého mesta, kde skáču asi z päťmetrového stĺpu do rúk svojich kompatriotov. Často sa tam stávajú nehody.

Angličania – tradičných džentlmenov medzi nimi nenájdete. Ide väčšinou o lumpenproletariát, ktorý si raz za rok potrebuje povyraziť. V miestnej tlači ich mená figurujú tam, kde sa spomínajú incidenty a útoky na políciu. Priemerné promile je u nich zo všetkých národností najvyššie.

Francúzi – medzi zahraničnými návštevníkmi je ich v Pamplone najviac. Zabávajú sa v medziach zákona. Prichádzajú medzi poslednými, a preto sú tamojšie parkoviská nad ránom plné chrápuceho osadenstva s francúzskym akcentom. (taa)