ok je dnes reálna iba jediná. Je ňou Malá Tŕňa, ktorá ponúka navštevníkom originálne, historicky cenné vínne pivnice, pochádzajúce až z 13. storočia. Ich pôvodný účel však bol celkom iný, ako na uskladnenie vína. Slúžili ako úkryt obyvateľov Malej a Veľkej Tŕne pred lúpežnými vojskami. „Pôvodne sme uvažovali, aby trasa vínnej cesty nebola len tradičná, autobusová, ale aby ju záujemcovia absolvovali aj pešo. Takto by mohli milovníci vína bližšie poznať čaro tohto kraja,“ dodáva František Dóczy.

Ďalšou zo zastávok na Tokajskej vínnej ceste je vináreň Čelejka v obci Bara. „Podľa mojich informácií, vo vinárni Čelejka, ktorá mala byť „zlatým klincom“ na trase, nie je v prevádzke kuchyňa. Poslednýkrát bola vináreň otvorená počas minuloročného Silvestra,“ hovorí Albert Csizmadia, starosta Bary. Zaujímavý je jeho názor na problematiku Tokajskej vínnej cesty. „Osobne si myslím, že okrem financií by jej fungovaniu veľmi pomohla väčšia ochota podnikateľov, pestovateľov vína v slovenskej časti Tokaja. Ich prístup môže silne ovplyvniť život Tokajskej vínnej cesty,“ dodal na záver starosta.

V týchto dňoch sa objavila pozitívna správa o tom, že Maďarsko zmenilo svoj názor voči slovenským výrobcom tokajského vína v otázke monopolu na značku Tokaj. Je to dobrý signál pre južnozemplínskych producentov tokajských vín. Združenie tokajských obcí, ktoré zastrešuje deväť obcí, už vyvíja iniciatívu, aby návrat k pôvodnej značke, ktorá tomuto kútu Slovenska stále patrila, aj keď bola administratívne perzekvovaná, bol hodný jej mena. A potom možno opäť ožije aj Tokajská vínna cesta.

ŠTEFAN VARŠANÍK