FOTO – ARCHÍV
Asi ťažko by ste hľadali fanatika, ktorý svoje vášne vedel zosobniť v knihách tak ako britský spisovateľ Nick Hornby (1957). Kto čítal jeho knihy, vie, že Hornby je kombináciou stratenca, chodiacej encyklopédie a blázna, ktorý dokáže v momente vytvoriť rebríček zo všetkého, čo miluje. Hlavne, keď sa to týka populárnej hudby.
V najnovšej knihe Songbook (McSweeney‘s Books) pripomína, že jeho sfilmovaný besteseller Ako na vec (About a Boy) vznikol na základe piesne amerických R.E.M. E-Bow the Letter, podobne ako väčšina jeho kníh zložených z faktov a spomienok. „Viem iba, že tu bol tón, ktorý som chcel zopakovať vo svojej knihe, niečo tajomné, krivé a zadumané,“ cituje Hornby knižný spevník The Oregonian, ktorý vyšiel v Británii pred Vianocami spolu s cédečkom.
Čo si prečítate, môžete si zároveň aj vypočuť. Songbook je zbierkou esejí o piesňach, do ktorých sa autor zamiloval za posledných tridsať rokov. Je ich tridasiaťjeden a na cédečko sa dostalo jedenásť z nich (Teenage Fanclub, Aimee Mann, Rufus Wainwright, Badly Drawn Boy, Ani DiFranco, Rod Stewart a ďalší). Naopak, nedostali sa tam The Beatles, Led Zeppelin, Van Morrison či Bob Dylan. Dôvodom boli vraj autorské práva.
Čitateľovi, ktorý niektoré skladby nepozná, môže pomôcť Hornbyho sprievodný text. V prvej eseji o skladbe škótskej skupiny Teenage Fan Club a ich piesni Your Love Is The Place That I Come From píše, že „keď počúva tieto piesne, nič iné pre neho neexistuje“.
Nemá rád džez ani klasickú hudbu a nezaujímajú ho albumy ani kolekcie. „Jediné, čo môžem povedať o týchto songoch, je fakt, že ich milujem, spievam si ich a nabádam iných ľudí, aby ich počúvali. A musím sa vyrovnať s tým, že sa im nemusia páčiť tak ako mne,“ napísal Hornby pre Amazon Books.
Jeho vnímanie hudby pripomína závislosť narkomana, ktorého chute nepoznajú hranice. Obľúbené kúsky si prehráva dookola ako nevinnú pesničku od tínedžerskej hviezdičky Nelly Furtado I‘m Like A Bird. Na druhej strane tvrdí, že v skladbe One Man Guy, ktorú spieva Rufus Wainwright, je počuť Boha. Hudbu vyvyšuje nad svoju prácu a je nadšený faktom, že skladba A Minor Incident od britského nezávislého pesničkára Badly Drawn Boya vznikla práve na motív jeho knihy Ako na vec.
Keď vnímate hudbu ako on, musíte sa časom ocitnúť v nej, uprostred spievaných slov ako v prípade Springsteenovej Thunder Road. Píše, že ju za posledných dvadsaťpäť rokov počul tisícpäťstokrát. Podľa neho je to pieseň o nevyváženosti slávy a ambícií, o talente, ktorý môže každú chvíľu vzbĺknuť.
Jeho druhou najobľúbenejšou piesňou je White Man in the Hammersmith Palais od punkových The Clash. Tú si zasa pustil najmenej päťstokrát. Spisovateľ je presvedčený, že Caravan, skladba bieleho írskeho soulmana Van Morrisona, by sa mohla hrať na konci každého filmu, ktorý si zamilujete. Alebo si ju môžete dať zahrať na vlastnom pohrebe.
Časť o príbuznosti E-Bow the Letter a knihe Ako na vec prichádza na konci eseji o piesni So I‘ll Run od Butcha Hancocka a Marce LaCouturea, ktorú Hornby počul v londýnskom klube. Priznáva, že tento koncert sa stal základom pre jeho známy bestseller High Fidelity (Všetky moje lásky) o hudobnom fanatikovi, čo má problémy s priateľkami a zostavuje si svoje rebríčky obľúbenosti čohokoľvek.
Top 5 najlepších piesní Nicka Hornbyho je nasledovný: Thunder Road, Let‘s Get It On od černošského soulmana Marvina Gaya, You Had Time od alternatívej folkerky Ani DiFranco, People Ain‘t No Good od Nicka Cava a Love And Happiness od Ala Greena.
PETER BÁLIK
