Nad štedrovečerným stolom sa patrí niečo povedať. Ešte aj ten televízor v rodine vie, že v takýto deň treba hovoriť podstatné a správne veci, dať národu nejakú istotu, aby bolo dobre. Lenže čo? Ako dobre? Pápež nemá problém. On vie, aké posolstvo má každý rok vyslať mestu a svetu, kto však poradí dramaturgom a programovým riaditeľom, akú majú odvysielať message? Ešte aj tie rozprávky, ktoré roky zachraňovali princezné i producentov, stratili svoju nevinnosť. Keď príde na scenár, zistíme, že sú depresívne a kruté, že princovia prejavujú istý deficit demokracie, poniektorí z nich sú aj sexistickí, drakov už ani nespomínam, princezné neekologické, macochy nespravodlivo onálepkované.
Jednoducho, treba na nich dramaturgicky politicky korektne popracovať, v tom lepšom prípade tak ako autori americkej verzie Popolušky vo filme Večný príbeh, ktorú postavila na štedrovečerný stôl Markíza. Aby sa svadba dvoch aristokratov - aj keď jeden z nich má vyvinuté sociálne cítenie i pracovné zručnosti - nevydávala za najvyššie možné dobro, rozhodne sa princ v rámci randenia založiť univerzitu, porozdeľovať milosti poddaným a poštudovať múdre knihy. Má na to čas, lebo jeho fyzicky i duševne zdatná Popoluška sa sama hravo vyseká zo všetkého zlého a jemu stačí už len zlízať smotanu z črievičky.
Lenže to je Hollywood a modré oči Drew Barrymorovej. A čo my? Každý rok sa s nádejou dívame, či z hniezda v Mlynskej doline nevyletí vtáčik. Podľa možnosti nie taký, ktorý by zatrepotal krídelkami a potom odletel do zabudnutia. Šafránkovcov je ako šafranu, ale máme sa však už len s nostalgiou pozerať na staré socialistické koprodukcie a závidieť susedom? Kde len, ty, vtáčik, máš hniezdočko?
Chudobné rodiny sa na Vianoce obdarúvajú doma vyrobenými darčekmi. Naša chudobná televízia si ani tento prepych nedovolila a v premiére neuviedla na sviatky nijaký pôvodný film. Česká televízia ponúkla rozprávku Kráľovský sľub, kde ako národnú istotu priniesla aspoň šarm Lucky Vondráčkovej a Kláry Issovej, ak nerátam niekoľko dobrých replík a nášho Maroša Kramára ako kráľa súceho na ženenie. A mať v zásuvke Babie leto, to je ľudskou i dramaturgickou výhrou nielen na Štefana. Slovenská televízia si ešte tak riskla jedno predsviatočné nedeľné popoludnie s novým mládežníckym filmom Reny z produkcie košického štúdia. Jeho nedôveryhodné situácie i dialógy spoľahlivo paralyzovali dobrý soundtrack či pokus o zaujímavý casting.
Nová rozprávková trilógia Kvet šťastia po tri sviatočné rána ilustrovala základné spoločenské dilemy - komu veriť? Umelým kvetom, peniazom, filmovým trikom, ryšavým anjelom, dobrote, kamarátom? A majú vtáčiky vyletieť z klietky alebo zostať zobať na vlastnom dvore? Na naše Popolušky žiadne zámky na Loire nečakajú, ak ešte aj na nakrúcanie v Budmericiach treba mať nadštandardný rozpočet. Ale nebol to zbytočný prepych - neosloviť dobrých režisérov na náročnejší projekt, ktorý by mal šancu byť aj komerčne úspešnejší?
Sekunda ticha, keď sedíme v očakávaní okolo spoločného mediálneho priestoru, sa opäť raz pominula, znova si začneme skákať do reči, miešať témy, pocity, prepínať kanály. „Môžete sa rozprávať tak, aby som vám rozumel?“ - opakuje sa aj počas sviatkov nesplniteľná prosba nášho otca. Privítal by, aby sme nehovorili stále len o filmoch, a keby sme ho nedesili plačom z literárnych dôvodov. Chce, aby sme sa bavili o živote. Akoby to nebolo to isté.
Ak sa dnes v našej spoločnosti tak ťažko rozprávajú rozprávky, ak tak zúfalo nevieme poradiť hrdinom, čo majú robiť, hovorí to o nás viac, než si dokážeme priznať.
ZUZANA ULIČIANSKA
