Elegantní hudobníci irackého Národného symfonického orchestra vyobliekaní v čiernych plášťoch a viazankách sa práve pred vianočným koncertom usádzali k svojim nástrojom, keď vypadla elektrina. Divadlo sa ponorilo do tmy. Po pár minútach ticha sa sieňou predsa rozozvučali nástroje. Tón hoboja sa niesol temnotou ako vo sne - pomáhal ostatným nástrojom sa naladiť, až kým sviečky neosvetlili notové záznamy hudobníkov. Zaznela overtúra a sólista Emad Džamil svojím tenorom zaspieval Agnus Dei z Bizetovej Arlesanka, píše denník New York Times.
S každým otočením notového listu však nervozita hudobníkov stúpala - melódie boli v šere takmer nečitateľné a notový papier sa mohol od sviečok každú chvíľu vznietiť. Koncert zastavili ešte pred plánovaným záverečným klavírnym sólom od Bacha.
„Bolo to akoby sme hrali za Bachových čias,“ smutne zavtipkoval spevák Emad Džamil. „Ale aspoň som mohol na všetko zabudnúť a ponoriť sa do hudby. Nie je ľahké žiť s myšlienkou, že čoskoro bude zase vojna.“
Bagdad sa kedysi pýšil, že je „žijúcou dušou príbehov Tisíc a jednej noci“, kozmopolitným miestom plným vyberanej hudby, divadiel a kabaretov otvorených dlho do noci.
Príslušníci irackej strednej vrstvy mali povesť najlepších obchodníkov arabského sveta. Od začiatku iracko-iránskej vojny v roku 1980 však Iračania kráčajú od jednej krízy k druhej. Od uvalenia ekonomických sankcií na krajinu v roku1990 sa nad kedysi prosperujúcou strednou vrstvou rozhostila dlhá temná noc upadajúcich životných podmienok.
Iračania hľadajú krátke úniky. Rozšírili sa zúfalé vtipy. Hľadisko Národného divadla býva počas predstavenia „Vagabundi“ na prasknutie. Hra je totiž jemnou paródiou na Iračanov a ich vlastný úpadok.
Na javisku sa objaví brušná tanečnica, kričí a rozpráva o svojej ceste z biedy k dostatku. Hra, podobne ako ostatné predstavenia v poslednom čase, nemá veľa deja, ale zato sa v nej mnoho tancuje a vyspevuje. V obľube je fraška.
Brušná tanečnica si v predstavení chce zmeniť meno, aby bola príťažlivejšia. Jedna z postáv jej navrhuje pomenovať sa podľa niektorej značky irackého piva. Ďalšia scénka sa vysmieva z irackej televízie, ktorá vysiela jeden pašovaný americký film za druhým.
Najsilnejšie salvy smiechu prichádzajú, keď sa na javisku objaví muž predávajúci plastikové tašky, metafora úpadku kedysi blahobytnej krajiny.
„Predstavte si, aké je ťažké primäť ľudí k smiechu po dvadsiatich rokoch vojny a dvanástich rokoch ekonomických sankcií. Spriahnutie sionistov a Američanov proti našim ľuďom chce zničiť práve našu schopnosť smiať sa,“ hovorí Abed Ali Kaed, autor hry.
(zo)
