Áno a asi stále som. Keby som vedel prečo, tak s tým niečo urobím.

V plavkách. Ale to si sa asi nepýtala... Najviac sa mi páči, ako dlho dokáže hovoriť o tom, čo sa dá povedať jednou vetou.

Mama vždy hovorí, že som po nich, ako rodičoch, zdedil len to najhoršie. Ono sa to asi bude postupom času vynárať...

Dúfam, že to je tou jednou vetou...

Už si presne nepamätám. Ale veľa sa tým nemenilo, tak som prestal. Vlastne, veď keby jeho nebolo, tak ani ja nie som.

To si nepamätám, zdá sa mi, že ma rodičia naučili veľmi skoro čítať, aby som si ich mohol čítať sám. Spomínam si ale, ako sme spolu chodili do filmového klubu, potom tam bol charlie?s, teraz je tam ic.sk. Bola tam jedna taká malá projekcia, a v nej vždy v sobotu alebo nedeľu dopoludnia premietali detské filmy...

Svojim spôsobom áno. A som mu za to vďačný.

Na detstvo si cielene nespomínam. Skôr sa mi v istých situáciách vybavuje. Vtedy som celkom rád, že som si spomenul. Pamätám, ako sme sa s rodičmi vracali niekedy v osemdesiatom šiestom z dovolenky v Juhoslávii. Bolo to dosť na juhu, bolo tam teplo a krásne. Auto stúpa do kopca, som nalepený na zadnom okne, pozorujem miznúce more. Mama vraví, dobre sa pozeraj, možno vidíš more poslednýkrát... vôbec som jej neveril.

To je ťažké, otec stále hovorí, že nič nepotrebuje a nič nechce. Ale kedysi vravel, že sa najviac teší ako sa natiahne v záhrade na hojdacej sieti... Viac toho nemôžem prezradiť, aby som nepokazil prekvapenie.

Viem? Neviem?

Študent dokumentárnej tvorby na Vysokej škole múzických umení Marek Urban spolupracoval na filme Rivers of Babylon aKruté radosti. Je autorom scenáru arežisér dokumentu Film ofilme - Kruté radosti. Momentálne pracuje ako pomocný režisér na filme Pokrvné vzťahy. Je slobodný, majiteľ írskeho vlkodava Amarsa.

Neviem, či je moja pamäť tak milosrdná alebo bol Marek pokojné a milé dieťa, ale nespomínam si na jediný vážnejší problém. Skôr mám pocit, že v období, keď bol dieťaťom, ten, kto problémy vyrábal a hasil, som bol ja.

Mnoho z toho, pre čo sa zatiaľ rozhodol a čo urobil, nasvedčuje, že väčšina sprostostí, nešťastných závislostí a hrôz, ktoré postihli jeho rovesníkov, ho nepoznačili, ak sa im aj nevyhol. Nepachtí sa za vecami, nezhromažďuje pominuteľné statky, nesústredil sa na rýchlu, dravú kariéru, prázdne reči a pekné, duté hlavy. Možno to aj občas ľutuje.

Zdá sa mi, že dosť často jedná v konfliktných, krízových a zlomových situáciách tým najhorším spôsobom, ako si je možné predstaviť - teda tak, ako som kedysi konal ja. V dôslednosti a istej zaujatosti, s ktorou sa snaží korektne vyrovnať s takýmito situáciami, sa mi zdá podobný tiež, ale to si už možno trochu drukujem. A ešte by si mohol odpustiť tie isté nespisovné slová, výrazy a nadávky, aké som kedysi používal ja.

Marek je v svojom veku na jednej strane oveľa vážnejší, serióznejší a cieľavedomejší ako som bol ja; na druhej strane sa mi zdá, že ho hlúposti, ktorým som ja venoval v jeho rokoch veľkú časť svojej energie a času, nezaujímajú.

Za všetky jeho rozhodnutia, ktoré si zvolil bez toho, aby potreboval barličky, postrkovanie alebo inú priamu podporu či „tlačenku" kohokoľvek zo svojich blízkych.

Boli obdobia, keď som čítal skoro všetko, čo mi prišlo pod ruku a bolo mimo oficiálnu propagandu. Tak sa mi dostalo do rúk niekoľko kníh Jeana Piageta, ktoré sa viac či menej týkali aj výchovy. A okrem toho som ako nespoľahlivý filmový dramaturg takmer desať rokov robil filmy pre Ústav zdravotnej výchovy. A tie filmy chceli stále niekoho vychovávať. Nebolo možné sa tomu vyhnúť. Niečo sa na mňa muselo nalepiť, aj keď som sa bránil statočne.

Asi to veľmi slávne nebolo, keďže som bol doma menej často ako by som si prial. Ale pamätám si, že jeden čas som mu rozprával rozprávky, ktoré som sám vymýšľal pre STV a veľmi ma zaujímalo, či pri nich nezaspí od nudy. Určite bol ten najlepší a najvnímavejší poslucháč, hoci dnes si už na ne nepamätám ani ja. Zato v tom čase vyšlo prvé české vydanie Tolkienovho Hobita. Považoval som ho za tak úžasnú rozprávku, že som mu ju niekoľko týždňov čítal pred spaním a ešte som ho aj skúšal, či si pamätá mená všetkých tých hobitov, elfov, čarodejníkov, drakov...

To by bolo na dlhší, aspoň dvojstránkový rozhovor. A to si možno ešte nechcem priznať, že aj to by bola len ona povestná viditeľná osmina ľadovca.

Pokiaľ ide o mňa, tak určite. Ale možno sa len preceňujem a chvastám. Celkom isto si to však prajem a robím všetko, čo viem, aby to tak bolo.

Pravdaže. Je otázne, či si to praje alebo či si to všimol. Niekedy mám pocit, že tá najväčšia pomoc prichádza vtedy, keď ju najmenej očakávate a najviac potrebujete. Niekedy si len spätne a vzdialene uvedomíte, ako vám kto kedy pomohol. Aj keď teraz sa mi zdá, že je to už čoraz častejšie prirodzená reciprocita.

Som rád, že sú obdobia, keď sa môžeme stretnúť takmer každý deň a je to nielen vtedy, keď Marek zablúdi domov, čo je takmer každý deň, pretože chlapec je z chudobnejších pomerov - nevlastní zatiaľ žiadnu rozsiahlejšiu haciendu, dom, ba ani byt. Naposledy sme sa stretli dnes, a keďže si Marek zatiaľ vybral podobné povolanie a prácu ako ja, stretávame sa prinajmenšom takmer pri každom vážnejšom projekte, ktorý vyvíjam a realizujem. Vlastne realizujeme.

Producent Marián Urban napísal zo dva tucty rozhlasových hier, televíznych a filmových scenárov (Šibnutý Višňa, Citová výchová jednej Daše, Rivers of Babylon), nakrútil tucet dokumentárnych filmov (Sanitrárovci, Gajdoš Antalík spolu s Dežom Ursinym), po novembri 1989 riadil nejaký čas Krátky film aSlovenskú filmovú tvorbu, založil spoločnosti ALEF Štúdio aALEF Film aMedia, vydal niekoľko kníh (Skazky oVladovi, Rivers of Babylon III.), produkoval niekoľko desiatok filmov (Papierové hlavy, Rivers of Babylon, Kruté radosti). Teraz dokončuje zopár filmových projektov ako producent akoproducent (Pokrvné vzťahy, Lesní chodci, Želary) achystá sa nerobiť to, čo robil doteraz.