Raz napísal: Vždy som chcel hrať divadlo, ktoré by niekoho potešilo. Kam by mohol bez obáv pozvať kamaráta obvodného lekára či suseda murára. "Chcel som hrať a písať na prvý pohľad jednoduché hry, na druhý pohľad však nie až také jednoduché. Ľudové a múdre ako za Moliéra, chlapské a básnické ako za Shakespeara, elegantné ako za Čechova, írečité ako za Tajovského, poetické a hudobné ako za Šlitra a Suchého a vtipné ako za Lasicu a Satinského..., v ktorých deti a blázni zosmiešňujú armády, kde sa pod montérky montujú krídla a kde je hlúposť na dostrel." A tak to aj roky usilovne robí a ešte navyše smiechom škrtí nudu. Bývalý učiteľ, neskôr novinár a dramatik. A novopečený starý otec polročnej Niny Anny. Otec Radošinského naivného divadla. Stanislav Štepka.
Celý život ste nerozlučne spätý s Radošinou. Žijete v Bratislave, ale víkendy a prázdniny trávite v Radošine. Ako sa môže zrodiť takýto lokálpatriotizmus?
Každý sme odkiaľsi, ja pochádzam odtiaľ, a prečo by som sa nemal k tomu hlásiť? Rovnako som už tridsaťdva rokov i Bratislavčan. Miesto či mesto, kde človek o čosi viac žije ako býva, by mal považovať za svoj domov. Mám najmenej dva krásne domovy.
Keby ste nechodili do Radošinej, došla by vám pre RND inšpirácia? Vraj pre vás manželka Katarína zapisuje a zbiera zaujímavé slovíčka.
Bez zázemia, ktoré mám doma, by sa mi divadlo robilo dosť ťažko. Keď mesačne hráte približne 25 predstavení, medzitým sa narodia deti, v našom prípade už aj vnučka, musí byť doma niekto tou ozajstnou dobrou mamou. Niekto, kto to dá všetko do chodu a dohromady. Hoci to občas vyzerá, že je moja žena je iba vedúcou rodinného servisného strediska, nie je to pravda. Je prvým človekom, za ktorým prídem s novou vecou a pýtam sa, čo si o tom myslí. Už sme si zvykli v spoločných debatách na pekný slovný pingpong. Súčasťou našej rodiny je aj divadlo. Na druhej strane v našom divadle sa veľa rozpráva aj o rodinách.
Pri rozhovore ste sa vraj s manželkou aj zoznámili.
Áno, dokonca sa z toho dňa zachovala fotografia. V tom našom malom a útulnom radošinskom divadielku, kde boli slávne premiéry Jááánošíííka, Človečiny či Alžbety Hroznej nás fotil kamarát fotograf Juraj Bartoš. Moja budúca žena k nám vtedy prišla na reportáž. Bola neskorá jeseň a bolo to presne pred tridsiatimi rokmi.
Už ste oslavovali?
Spomínali sme, na veľké oslavy nikto z nás nie je. Viac nás potešia pekne prežité všedné chvíle.
Pochádzate z murárskej rodiny, žijete však v secesnom bratislavskom dome. Netúžite po domčeku so záhradkou a muškátmi za oblokmi?
Mám ho v Radošine. Žijem si v ňom celé leto. Mám tam všetko, čo potrebujem. Staré knihy a časopisy spred tridsiatich rokov, fotky, večer sa mám s kým pozhovárať - s bratom, rodinou, kamarátmi a najmä s hŕbou mladých ľudí, ktorí sa pred tromi rokmi s veľkou chuťou pustili do amatérskeho divadla.
Do ďalšieho radošinského divadla?
V dedine funguje veľmi šikovný, talentovaný ochotnícky súbor, ktorý sa volá podľa dnes už neexistujúceho radošinského jazera Hlavina. A vyzerá to tak, že z Hlaviny sa stáva zaujímavá liaheň mladých talentov. Nie som tam síce režisérom, ale príležitostne sa chodím na nich pozerať. A je na čo.
Iste vás považujú za supervízora...
Dohodli sme sa, že im sem-tam budem pomáhať. Poslednú inscenáciu mojej komédie Hostinec Grand, ktorá je ich treťou v poradí, urobili skutočne veľmi dobre. Medzi hercami sú i takí, ktorých by som vzal aj do nášho divadla.
Napísali ste viac hier ako Shakespeare, ale na rozdiel od neho bojujete s nájomným v Dome odborov. Ako by ste si predstavovali ideálne riaditeľovanie?
Také neexistuje. Možno by namiesto nejakého ideálneho riaditeľovania niekde v dome kultúry stačilo iba poriadne robiť si svoju robotu. Domy kultúry, ale i mnohé štátne divadlá, sú žiaľ zo dňa na deň pustejšie a špinavšie... Česť výnimkám! Zakaždým mi je ľúto, keď v autobuse konštatujem tak ako minule: Ideme do domu kultúry, kde už pred tridsiatimi rokmi visel z vodnej nádržky v toalete krátky a špinavý špagát. Prídeme tam... a naozaj, visí tam dodnes! V zime je v sálach a v šatniach chladno, v lete horúco, často chýbajú žiarovky, uteráky, toaletný papier, niekde sliepňa iba jedna pätnástka, pri ktorej sa nedokážeme nalíčiť. Bohužiaľ, mnohí ľudia, hoci pracujú v kultúre, sa správajú dosť nekultúrne a viditeľne dávajú najavo, že ich práca prinajmenšom neteší. Dosť často sa stáva, že pred predstavením i po ňom - okrem plnej sály - neuvidíme ani jedinú nohu organizátora!
Vo svojich hrách ste však k slabostiam ľudí chápajúci a milosrdný. Ktoré vlastnosti nedokážete v bežnom občianskom živote tolerovať?
Závisť a netolerantnosť. A grobianstvo, čo sa tlačí aj do politicko-spoločenskej sféry. Vytráca sa tá stará osvedčená panská kultivovanosť a fajnovosť. Akoby už bolo hanbou zložiť si pri pozdrave klobúk. Tvárime sa, že základy elementárnej slušnosti sú prežitkom. Nedávno sa nám videlo, že tie nemóresy súviseli s predchádzajúcim režimom. Ale ukazuje sa, že v režime to nie je. Ono je to asi v tom režime, čo je v nás.
Za štyridsať sezón hrala v RND približne stovka ľudí. Čím boli a sú protagonisti vášho divadelného súboru osobití podľa vás? V čom sú iní napríklad od tých, ktorí hrajú v Činohre SND?
V súbore máme výborných a zaujímavých hercov. Ľudská túžba a herecká predstava, teda, že ich niekde inde čakajú zaujímavejšie príležitosti či väčšia kariéra, akýsi Deň D, ich často láka do iných divadiel či muzikálových produkcií. Veď len v SND je od nás tuším päť hercov. Často si nevšimnú (a prečo by aj mali?), že v RND sa im úlohy píšu na telo, že sa priamo pre nich skladajú a aranžujú piesne. Keď sa po čase - a niekedy aj s prosíkom - vracajú, smutno zisťujem, že sa toho inde až tak veľa nového nenaučili. Ba niekedy ich treba aj všeličo odúčať. A tak niektorí začínajú znova, a tuším aj pokornejšie. Beriem to ako normálny jav (čo iné mi zostáva?), pokým nám nezačne tento úkaz sťažovať či komplikovať náš divadelný život. Za tých, ktorí odídu, totiž vždy musíme hľadať nových a vlastne stále začínať. V mojom veku to ide niekedy aj trochu na nervy.
Ako ste na tom momentálne?
Skúšame a pozorujeme na javisku mladé herečky a nových hercov. Opäť sme niekde na začiatku, čo je koniec - koncov hádam i nádejnejšie ako byť na konci. Uvidíme. Píšem pre nich, u nás ich uvidí veľké množstvo divákov, veľa sa naučia - hrať, spievať, tancovať, ale aj trochu inak o divadle a živote uvažovať. Zrazu ich z noci na deň ako hotových hercov obsadia inde... Keby to bolo aspoň ako v prvej lige. Okej, podpíš a dohodneme sa. Vaši by zaplatili našim. Ale kdeže! Sme u nás.
Nedá sa to navrhnúť a vsunúť do zákona?
(Smiech.) Neviem. Asi ťažko. Zhováral som sa o tom nedávno s pánom Suchým. Toto isté sa kedysi dialo v Semafore. Na jednej strane ma teší, že je o mojich mladých a šikovných taký záujem, na druhej strane sme fungujúce divadlo, ktoré musí hrať aj na druhý deň. A tak to spôsobuje i nemalé starosti.
Dostali ste ponuku hosťovať vo Washingtone, New Yorku a v Moskve. Uvažujete o zaradení programu v angličtine?
Zatiaľ budeme hrať v materčine pre Čechov a Slovákov, ale vážne uvažujem o programe v angličtine, dokonca mám aj konkrétnu predstavu. Ale - nemám čas, respektíve čas mám iba na niečo celkom iné. Medzitým som dokončil knižku vidiecko-mestských poviedok i bájok o tom, ako to je, keď sa zvieratá správajú ako ľudia a naopak.
Tento rok ste sa zúčastnili aj olympiády v Salt Lake City. Aký máte vzťah k športu?
Ako divák, pozorovateľ a fanúšik veľmi dobrý. Mám veľa priateľov športovcov, dokonca som v kultúrnej komisii pri Slovenskom olympijskom výbore. Aspoň raz do mesiaca máme v divadle športovú návštevu. Pri RND vznikol pred pár rokmi futbalový oddiel Fortuna, do ktorého si niekedy pozývame aj prvoligových hráčov, našich kamarátov.
RND oslávi štyridsiatku. Keby ste za tie roky niečo zrevidovali, čo by to bolo?
Asi nič. Všetko, aj to zlé, bolo a je na niečo dobré. Mám výdrž. Vždy som si hovoril, že nič nie je horšie, ako prenechať priestor hlupákom. Alebo ich nechať triumfovať v pomyslení, že sú dôležitejší ako ostatní. Hoci na druhej strane dobre viem, že hlúposť neobchádza nikoho z nás.
Tento boj sa nedá vyhrať...
To je dávno známe - boj s hlúposťou sa asi nedá vyhrať, ale treba sa doň stále púšťať a neustať v ňom. Predtým sme mali politické problémy, teraz nastúpili ekonomické. Chválabohu, stále sú okolo nás ľudia, ktorí nám pomáhajú, aby sme vôbec mohli fungovať. Vážim si pomoc poslancov z našej mestskej časti Bratislava - Nové Mesto, ktorí za nami stáli v najťažších časoch, keď nám doslova hrozilo bezdomovectvo.
Vaša posledná hra Na jeden dotyk je bilančná. Darujete v nej divákovi menej humoru a viac možností na premýšľanie. Zjavne účtujete sám so sebou. Máte také bilančné obdobie aj v súkromí?
Možno na Silvestra predpoludním. (Smiech.) Nie som hlučný človek, a preto by som chcel vidieť na vlastné oči toho vola, ktorý vymyslel výraz zábavná pyrotechnika. Čo je zábavné, veselé a príjemné na tom, keď vám pod nohami vybuchujú delobuchya dopália vás rachetle? Nehovoriac o chudákoch psoch, ktorí sú z toho na infarkt. Zábavná pyrotechnika - to je týranie zvierat a ľudí. Ja mám rád na Silvestra všetko vypnuté, ticho ako v hrobe a my so ženou sedíme, popíjame vínko a je nám fajn. O polnoci si otvoríme šumivé. Ten výbuch - to je jediná príjemná a zábavná pyrotechnika!
S českým režisérom Filipom Renčom ste sa pripravovali na celovečerný film Konečná stanica. Čo je s týmto projektom?
Ani sme ho nezačali nakrúcať z celkom prozaického dôvodu - nedostatok peňazí. Chýbala nám "maličkosť" - sedem miliónov korún. Ale optimizmus nás neopúšťa, možno na jar 2003...
S rozhlasom však spolupracujete ďalej...
Raz do mesiaca nahrávame v divadle polhodinku pre Rock FM Rádio - Radošinské naivné rádio a vždy sa na to tešíme. Je to taký náš voňavý koláčik. V relácii sa pokúšam o vtipnú glosu, niečo uvádzame premiérovo, s kýmsi sa porozprávame, čosi vyberieme z archívu a všetko poprepletáme našimi pesničkami. Už roky trvá aj naša spolupráca so Slovenským rozhlasom - pokračujeme v nahrávaní našich hier.
O čom bude vaša najbližšia incenácia?
Hra Ako sme sa hľadali, ktorú som kedysi napísal pre trnavské divadlo, bude mať premiéru v prvej polovici februára. Celú som ju v lete nanovo prepísal, upravil. Janko Melkovič skomponoval krásne pesničky a réžiu má Juraj Nvota. Je to hra o pochybnostiach a hľadaní národa, teda nás. Nás, Slovákov. Príbeh začína v Radošine v roku 1584, keď sa tam stala zvláštna udalosť. Istá žena opustila muža a ušla do Trnavy. Radošinčania napísali Trnavčanom list, (mimochodom, nachádza sa v trnavskom archíve), aby trnavskí "múdri a opatrní páni" vyhľadali spomínanú ženu a poslali ju naspäť do Radošiny, pretože by sa tento nepekný jav mohol opakovať aj v iných domoch. Do Trnavy za ňou poslali kamarátku. Tá však zablúdi v čase a v dejinách. Cestou stretne veľkých ľudí - humanistického básnika Rakovského, doktora Jessenia, Napoleona, Bernoláka, malého Mozarta, Štúra, Adelu Ostrolúcku, Sládkoviča, Marínu, Jonáša Záborského, Vajanského, Murgaša, Hviezdoslava, skoro celú našu históriu a kultúru. Nerozpráva sa však s velikánmi vtedy, keď už všetko vedia. Ale práve vtedy, keď málo vedia a o mnohom pochybujú... Ale veď uvidíte.
Autor: Text: Barbora Laucká / Foto: Roman Ferstl
