Nikto poriadne nechápe, čo sa s Pittsburgh Penguins na konci novembra stalo. Tučniaci vyhrali 29. novembra nad Buffalom 4:1, čo bola štvrtá výhra za sebou, čím vytvorili zatiaľ najdlhšiu víťaznú sériu sezóny a nadviazali na dobré vykročenie v októbri (6-2-2-0). Tým sa bodovo v Atlantickej divízii dotiahli na vedúce mužstvá z Philadelphie a New Jersey, a pretože Lemieux s Kovaľovom a Morozovom hrali ako z partesu, zdalo sa byť všetko v najlepšom poriadku.
Horší už len Islanders
Potom však prišlo čosi, čo si nevie vysvetliť ani tréner, ani generálny manažér, ani sám majiteľ klubu a kapitán mužstva v jednej osobe Mario Lemieux. Desať prehier za sebou je takmer vyrovnaný klubový „rekord“ z roku 1983 (teda rok pred Lemieuxovým príchodom do Pittsburghu), keď tučniaci prehrali v jedenástich zápasoch za sebou. Až sobotná výhra nad slabými plameňmi z Calgary 2:0 (zároveň prvý shutout brankára Hedberga v sezóne) zastavila voľný, takmer historický pád tučniakov na dno ligy, pričom od pádu na dno vlastnej divízie ich zachránilo iba to, že Islanders hrajú v tejto fáze sezóny ešte horšie.
Osamotená megahviezda
Mario Lemiuex, ktorému patria takmer všetky klubové rekordy, na ktoré si človek pomyslí, sa teda takmer dopracoval k ďalšiemu, tentoraz neveľmi lichotivému a chcenému. Paradoxne, to všetko v situácii, keď sa medzera medzi ním a ďalšími, aj o desať rokov mladšími hráčmi v tabuľke celkovej produktivity pohybuje v rozmedzí od desiatich do sedemnástich bodov v jeho prospech. Paradoxne v situácii, keď má najviac fanúšikovských hlasov zo všetkých hráčov Východnej konferencie do výberu All Star zápasu vo februári v Tampe. A do tretice paradoxne v situácii, keď sa o jeho skvelých výkonoch a jedinečnom talente znovu píše v superlatívoch, keď je vlastne v súčasnosti jedinou megahviezdou ligy, ktorej meno presahuje pomerne limitovaný mediálny horizont hokeja v Spojených štátoch.
Lenže práve preto nie je v Lemieuxovom tieni ľahké rozoznať príčiny pittsburskej mizérie. Lemieuxova úžasná produktivita, jeho príbeh a jeho tvár v médiách totiž prekrývajú, ako to vlastne v pittsburskom klube skutočne vyzerá. Jeho situácia očividne nie je najradostnejšia. Viditeľne sa to prehlbuje od prehry tučniakov s New Jersey Devils v playoffovom finále Východnej konferencie v roku 2001, no jej korene treba hľadať ešte dávno predtým, v čase, keď Lemieux odišiel z aktívnej činnosti a Jágr sa napriek individuálnej dominancii v produktivite nestal jeho plnohodnotným nástupcom. Optimizmus, ktorý vzbudili Lemieuxove výkony v prvých dvoch mesiacoch sezóny, prehlušil hlasy, ktoré pri všetkej úcte upozorňovali nielen na Lemieuxov vek a náchylnosť k zraneniam, ale aj na to, že jeden muž neutiahne celé mužstvo. Lebo ani vtedy, keď Lemieux mal začiatkom 90. rokov dvadsaťpäť, dvadsaťšesť rokov a hravo sezónu za sezónou prekračoval stobodovú hranicu produktivity, čím pomohol Penguins dvakrát za sebou dobyť Stanleyho pohár, ani vtedy nebol na to sám. Naopak, súčasný káder má vari s výnimkou Alexeja Kovaľova na míle ďaleko od toho slávneho z rokov 1990 - 1992, stačí spomenúť mená ako Ron Francis, Bryan Trottier, Rick Tocchet, Joe Mullen, Shawn McEachern, Jaromír Jágr, Ulf Samuelsson, Larry Murphy, Tom Barasso, Paul Coffey, Mark Recchi či Scott Young. Sklamanie z decembrového voľného pádu tučniakov môžu teda prežívať hlavne tí, ktorí sa Mariovými skvelými výkonmi nechali príliš uniesť a dospeli k názoru, že to takto bude po celú sezónu.
Opakuje sa vlaňajšok
Lemieuxov vek a prirodzená únava sú však iba jednou stránkou veci. Tou druhou je štatistika, ktorá tiež dokazuje, že hovoriť o Penguins ako o veľkom sklamaní tejto sezóny nie je celkom presné. Presnejšie by totiž bolo povedať, že s Lemieuxom či bez Lemieuxa, tučniaci hrajú v tejto sezóne takmer rovnako ako vlani, predvlani a predpredvlani, aspoň čo sa týka porovnania ich výsledkov do obdobia Vianoc. To iba dramatická desaťzápasová šnúra prehier trochu pokrútila optiku. Vlani odohrali tučniaci do Vianoc tridsaťpäť zápasov a získali rovnaký počet bodov. To je teda priemer jeden bod na zápas, čo je navlas rovnaký priemer, aký mali predvlani (34 zápasov/34 bodov) a rovnaký, aký v sezóne 1999/2000 (32/32). V tejto sezóne odohrali Penguins do 21. decembra (11 týždňov ligy) tridsaťtri zápasov a získali tridsaťjeden bodov, čo je priemer 0,93 bodu. Teda iba tesne pod hranicou z predchádzajúcich troch sezón. Spoločným znakom spomínaných troch fragmetov sezón z rokov 1999 - 2001 je, že v nich Mario Lemieux neodohral ani jedinú minútu. V minulej sezóne sa po ťažkom zranení hneď v druhom zápase zapojil do ligy až po olympiáde v Salt Lake City koncom februára 2002 (spolu odohral iba 24 zápasov), sezónu predtým sa vrátil do NHL až od 27. decembra 2001 (spolu 43 zápasov) a sezónu 1999 - 2000 neodohral vôbec. Znie to možno kacírsky, ale ak sa človek zbaví emócií, ktoré v hokejovej komunite vyvoláva osobnosť tohto skvelého muža, v konečnom dôsledku niet z pohľadu tučniakov takmer žiadneho rozdielu, či majú Maria na ľade, alebo sedí v hľadisku. Keď sa v minulej sezóne vrátil na ľad, ani on už nedokázal odvrátiť prvé vypadnutie Penguins z play off po dvanástich rokoch. Naopak, vo finiši totálne zlyhali a miesto gradovania výkonnosti natiahli na samý záver sedemzápasovú šnúru prehier a nebyť jedinej remízy s Buffalom, bola by to šnúra navlas taká dlhá, ako tá súčasná decembrová. Lemiuex hral pritom vo všetkých zápasoch. V tejto sezóne, ktorá by mala byť jeho prvou plnou sezónou po piatich rokoch, to vyzerá rovnako. Pri súčasnom bodovom priemere by totiž projektovaný bodový zisk tučniakov bol na hranici 77 bodov, čo by síce bolo o niečo viac ako vlani, ale na play off by to s najväčšou pravdepodobnosťou aj tak nestačilo. Tak ako v minulej sezóne.
Priemer neláka
Hrať play off je však oveľa podstatnejšie, než dobýjanie individuálnych mét, najmä ak v tom má človek kopu vlastných peňazí. Za súčasného stavu totiž ani Lemieuxova osobnosť a jeho dominantné postavenie v NHL nelákajú v Pittsburghu na hokej toľko divákov, koľko by ich nepochybne lákali dobré výsledky celého mužstva. Po Jágrovom a Langovom odchode je stále menej ľudí ochotných pozerať sa na tím, ktorý čoraz častejšie balansuje na hranici medzi priemerom a podpriemerom. Je pravdou, že tučniaci sú sužovaní zraneniami ako vari ani jeden klub NHL (Tarnström, Straka, Melichar, Laukkanen, Beech, Donovan, Morozov), otázne však je, čo môže z dlhodobého hľadiska a NHL je veru pekne dlhá záležitosť! - dokázať taký tím ako celok, keď napríklad až deväť hráčov jeho základu má dokopy menej bodov než hlavná hviezda samotná. V každom prípade sobotná výhra priniesla Penguins trochu predvianočnej úľavy. Či sa však pád do podpriemeru zastavil, to je zrejme rovnakou záhadou ako to, čo ho začalo.
IGOR OTČENÁŠ
(Autor je hokejovým publicistom)
