Slovenskí hokejoví reprezentanti podľahli vo svojom poslednom vystúpení na medzinárodnom hokejovom turnaji Baltica Cup domácemu Rusku 1:3 a s jednou výhrou skončili na štvrtom, predposlednom mieste. Na snímke ruský brankár Jegor Podomackij (vpravo) sleduje puk vo svojej bránke po strele Romana Kukumberga, ktorým sa Slovensko ujalo vedenia 1:0, v pozadí slovenský útočník Radoslav Kropáč. FOTO - TASR/PAVEL NEUBAUER
Tréner František Hossa priznal, že mu po poslednom zápase Baltica Cupu odľahlo. Slovenská hokejová reprezentácia v ňom síce prehrala v Moskve s Ruskom (1:3), ale on si výkon svojich zverencov cenil viac než piatkové víťazstvo nad Švédskom (3:1). Konečne búrlivá atmosféra v malom Paláci športov hnala v domácich dresoch dopredu osem účastníkov pamätného göteborského finále MS, v našom tíme hralo päť majstrov sveta.
Ako vlastne na Baltica Cupe dopadol slovenský hokej ozdobený bremenom zodpovednosti vyplývajúcej z titulu úradujúceho majstra sveta? Dvojtvárne.
V logickej reči čísel neveľmi lichotivo - predposledný z piatich účastníkov, s pasívnym skóre 6:14 po troch prehrách a jedinom víťazstve. V Baltickom pohári sme sa síce napokon neutopili na dne, ale hokejisti by si nemali osvojiť futbalovú filozofiu, ktorá prevládla po kvalifikačnej prehre s Anglickom. V ňom väčšine stačilo byť dôstojným partnerom. Hlas Milana Lešického, že nikdy neslobodno chváliť prehry, ostal menšinovým.
Možno akceptovať slová hokejového kapitána Miroslava Hlinku či skúseného obrancu Richarda Pavlikovského, že náš vynovený tím obstál a vyložene neprepadol. Argumentovali, že v ňom bolo viacero hráčov, ktorí nemali žiadne skúsenosti a potrebujú čas na to, aby si privykli na tempo a nasadenie európskej špičky.
Po zahanbujúcej prehre s Čechmi sa ukázalo, že naša hokejová nátura býva čierno - biela. Hráčov prebrali tvrdé príhovory trénera, i keď viacerí boli až detinsky dotknutí kritickým tónom médií, dožadovali sa trpezlivosti a pozitívnej klímy. Extrémisti zasa zatracovali úroveň našej ligy pod čiernu zem.
Proti Švédom a Rusom však to isté mužstvo z našej hanobenej ligy odohralo absolútne vyrovnané partie, priblížilo sa k špičkovým kritériám. Pravda bude kdesi uprostred. Slovenská Extraliga má predsa len istý potenciál, treba ho však vedieť vytĺcť a od hráčov odhodlanie naplno sa vydať. F. Hossa od nich vyžaduje, aby ani po príchode do klubov nevegetovali, ale šliapali na moskovskom rýchlostnom stupni.
Baltica Cup vyplavil aj paradoxné poznanie v porovnaní s minulosťou, kde sme najviac krvácali v bránke, potom v obrane a útok bol tradične našou pýchou. Gólmani, možno s výnimkou Šimonovičovho kúsku k bližšej žrdi v Helsinkách, nás podržali. V posledných dvoch zápasoch boli už Šimonovič s Rybárom ozajstnými hviezdami. Obrana zhorela iba v dueli s Čechmi, čo však bolo aj zásluhou tieňovej výpomoci útočníkov. Medzi nimi sme tentoraz nemali žiadne strelecké hviezdy. Útočníci dali štyri góly, priemer jeden gól na zápas nie je bohviečo. Čiastočne poľahčujúcou okolnosťou však môže byť, že Hanzal s Kukumbergom mali v Moskve svoje premiérové reprezentačné zápisy. (Stalo sa však aj to, že chudobné dva góly Švédska na celom Baltica Cupe dali obrancovia Rhodin a R. Sundin.)
Moskovské poučenie pre náš hokej by mohlo byť aj v tom, aby sme prestali vyplakávať, s akou garnitúrou sme tam cestovali a aby nám nestačilo nezhorieť. Na výraznejší posun treba od každého hráča, aby sa v reprezentácii totálne rozhorel.
VOJTECH JURKOVIČ, Moskva
