Alessandro Baricco. FOTO – ČTK
Chladnokrvní racionalisti, aj strážne psy, čo z diaľky jemným čuchom zaňuchajú gýč a knihy, v ktorých sa vyskytuje slovo túžba, trhajú na kusy, si neodpustia zlovestné vrčanie.
V Bariccovej knihe Oceán more, jeho druhom románe, ktorý v Taliansku vyšiel po takmer siedmich rokoch, sa túži často a intenzívne. A to nie je jediné previnenie proti racionalisticko-realistickému trendu súčasnej literatúry. Ale dosť bolo opatrnosti.
Zahmlené postavy
Ste na pobreží a je práve jeden z tých dní, keď more môže znamenať čokoľvek, a vy máte pocit, že ste dočiahli na druhý breh života. Za noc oceán vyprodukoval hustý oblak hmly, ktorým cestujete ako za mliečnym sklom. Pod všetkým počuť soundtrack postromantickej postminimálnej hudby, ktorá sa - roztúžene - mieša s tupým hukotaním mora. Prechádzame svetlou, pohyblivou plážou okolo muža, ktorý stojí po kolená vo vode, pred sebou má stojan a kĺže po plátne bezfarebným štetcom.
O pár krokov ďalej stretneme v opare prinajmenšom rovnako zvláštneho človeka. Vytrvalo fixuje spenené vlny a zamyslene krúti hlavou. V prítmí sa dá zahliadnuť ďalší, čo videl všetku krutosť sveta. Za ním krásna žena, oblak osamelosti, a rozprávkové dievča, zahalené do oblaku melanchólie. Postavy bez jasných obrysov, schémy. Najschématickejší zo všetkého je penzión, ku ktorému celé toto zahmlené osadenstvo patrí.
Hmla tejto fantázie nás zhltne hneď s prvým slovom (Piesok). Krajina je umiestnená len kúsok od skutočného sveta - tu všetci hľadajú pravdu, hranice, Boha, lásku a život. Je to Bariccónsko, niekde uprostred intelektuálneho prelomu k emancipácii človeka, uprostred devätnásteho storočia. Tu sa odohrával už jeho prvý román Hrady hnevu, jeho bestseller Hodváb a jeho mononovela Novecento (Tisícdeväťsto), ktorú Giuseppe Tornatore sfilmoval na monodrámu. Legendy, rozprávky, paraboly - štyridsaťštyriročného vyštudovaného muzikológa rýchlo vyzdvihli na piedestál kultového autora.
Knihy Alessandra Baricca, odkedy roku 1994 založil literárnu škola Scuola Holden (podľa hlavnej postavy Kto chytá v žite) a stal sa hviezdou svojej televíznej literárnej šou Pikwick, vychádzajú v miliónových nákladoch. Oceán more sa predáva v dvadsiatich krajinách. Nečudo, vrčia strážne psy s ňuchom na gýč, nakoniec, Hodváb, či Novecento sú albumy básní éry bezpečného sexu, je to úniková literatúra veslujúca čelom vzad, Hermann Hesse light v bôľnej verzii. A prinajmenšom v hudbe im dáva za pravdu zbierka Bariccových muzikologických esejí Hegelova duša, kde sa v krásne znejúcich vetách hlási k návratu ku krásne znejúcim tónom.
Takým tónom dáva za pravdu celé Bariccónsko. Krásne znejúce príbehy sa vznášajú okolo oblých rohov. Má dar vymýšľania príbehov, a takí to so strážnymi psami gýča majú vždy ťažké.
Letmý pohľad do temnoty
Ibaže taký úbohý a vypočítateľný, ako by ho jeho kritici chceli mať, Alessandro Baricco nie je. Rovnako bravúrne, ako jeho postavy balansujú na hranici k životu, ich on udržuje aj na hrane sentimentu. Presne vie, aká nebezpečná je jeho expedícia do literárneho tela mora, s akou tradíciou na chrbte musí vplávať do vôd oceána.
A tak sa v penzióne Almayer križujú nielen príbehy a osudy profesora Ismaela Adelanteho Ismaela Bartlebooma, ktorý píše Encyklopédiu hraníc (celým menom Encyklopédiu zvláštnych hraníc zistiteľných v prírode s mimoriadnou prílohou venovanou hraniciam ľudských schopností), postavy Plassona, slávneho portrétistu, čo sa rozhodne, že viac nebude pornografom bohatých a mocných, a už len zúfalo chce zachytiť tvár mora, alebo krásneho dievčaťa Elisewin, čo túži pri mori spoznať život.
V penzióne Almayer sa križujú aj narážky (bez Itala Calvina a Federica Felliniho by sa Casa Almayer zrútil), zrážajú sa tu melódie viacerých storočí prímorskej literatúry, počujeme Stevensona, Conrada a Mellvilla, v nezameniteľnom Bariccovom podaní - rozprávka je zauzlená s kultúrnymi dejinami.
Alessandro Baricco pritom vychádza zo starostlivo skomponovanej penziónovej hry. Máme pred sebou slanou vodou maľovaný akvarel oceánu a rýchly pohľad do ľudskej duše. Zvestovanie mora. Trúfalosť. Vydarená.
