„Klára sa tešila, ako chutí Tuláčikovi koláč. Tuláčikovi sa páčilo, že Klára začala jesť kosti. A k tomu všetkému sa za oknom ako na zavolanie rozpršalo. Lebo dážď je tá najlepšia hudba k piškótovým hodom,“ píše košický básnik Jakub Erik Groch v knižke Tuláčik a Klára, ktorá ponúka určite minimálne rovnaký pôžitok, akým sú piškótové hody pre jej dvoch protagonistov. Grochova Knižná dielňa Timotej sa pre čitateľa dávno stala vyhľadávaným vydavateľstvom nielen kvôli svojej kvalitnej edičnej činnosti, ale aj pre vysokú vizuálno-estetickú úroveň svojich knižiek, a takáto výnimočná výbava zdobí vďaka pôvabným ilustráciám a grafickej úprave Ľuboslava Paľa aj knižku o Tuláčikovi a Kláre.
Sedem krátkych príbehov túlavého ryšavého psíka Tuláčika a dievčatka Kláry, u ktorej nájde svoj domov, vyrozprával autor jazykom, ktorý je, samozrejme, zrozumiteľný detskému čitateľovi či v mnohých prípadoch ešte iba poslucháčovi (knižka je určená deťom od štyroch do ôsmich rokov), táto zdanlivá jednoduchosť však neznamená absenciu epickej hutnosti, poetickosti a nefalšovanej láskavosti: „Klára, povedal odrazu Tuláčik. Vieš, ktoré meno sa mi najviac páči? Určite Merilyn, povedala Klára. To bola taká slávna herečka. Každému sa najviac páčilo meno Merilyn. Pretože bola úžasne krásna. Ale mne sa najviac páči meno Klára, povedal Tuláčik. Klára je najkrajšie meno na svete. Keď to Klára počula, cítila sa ako slávna herečka.“
Nie je tu konflikt dobra a zla, „len“ rozkošné sledovanie Tuláčikovho spoznávania okolitého sveta či seba samého v ňom, jeho zistenia, že šaty nerobia človeka múdrejším či lepším, že svet sám osebe je kúzelnejší než všetky vymyslené kúzla a že priateľstvo je lepšie než sláva. Ale aj pre Kláru je ich rozkošný vzťah poučný, symbolicky v záverečnej epizódke, kde zisťuje, že snaha urobiť radosť sa niekedy môže minúť účinkom.
To však nehrozí deťom (a ani dospelým), keď siahnu po tejto výnimočnej knižke. ALEXANDER BALOGH
Dinosaury a život v praveku
Jurský park žije! Dinosaurománia, ktorú pred rokmi odštartoval hollywoodsky režisér Spielberg. Pre niektorých, ktorí si ešte pamätajú podobnú domácu československú produkciu reprezentovanú trochu inak Augustom a Burianom ju len oživil, pretrváva. Aj tento rok sa v knižnej produkcii objavili ďalšie publikácie venujúce sa prehistorickým živočíchom, o ktoré medzi hlavne tými najmenšími stále neupadá záujem. Na našom trhu sa medzi nimi objavila aj skutočne Veľká rodinná encyklopédia Dinosaury a život v praveku (Slovart, preložil Radim Labuda).
Z pera troch anglických autorov, ktorí spolupracovali s Americkým múzeom prírodnej histórie, sa všetci záujemcovia dozvedia viac, než bolo doposiaľ zvykom. Najmä o ére dinosaurov, pretože po viac ako 150 miliónov rokov vládli na Zemi jediné a bola to skutočne variabilná skupina plazov. Z veľkosti psa sa vyvinuli až do rozmerov dnešnej veľryby a možno aj viac. Rodinná encyklopédia sa však nevenuje len im. Jej pozornosti neunikli ani predchodcovia týchto obrovských plazov, ako najstaršie ryby a ich predchodcovia, iné plazy a obojživelníky či súčasníci dinosaurov, ktorí tu žijú podnes - vtáky. Nie menej zaujímavou a obšírnou kapitolou je pre tých, čo chcú vedieť viac, aj tá, ktorá sa venuje cicavcom a ich predchodcom, ktoré svojou podobou často prekvapia. No a keď je text sprevádzaný aj peknými a neodmysliteľnými obrázkami, pričom sa kniha snaží byť aj metodologicky a časovo radená, ide skutočne o peknú trofej do každej knižnice.
Kniha má aj svoju jednu, asi nie nezanedbateľnú chybu. Je totiž skutočne rodinnou encyklopédiou a čítať ju môžu tí najmenší len v sprievode tých starších, pretože v istých okamihoch necitlivá voľba a hlavne zbytočná, čo sa týka nadmerného používania cudzích výrazov, na ktoré stačí aj slovenčina, robí text chvíľami temer nezrozumiteľný. Aj napriek tomu ide o knihu, ktorú by si mohli kúpiť aj dinosaurov neznalí a im nenaklonení čitatelia. Ich záujem by mohol po jej prečítaní u nich narásť. Jurský park žije! ALEŠ KRÁTKÝ
Marka Míková: Roches a Bžunda
„Toho dne seděla na klandru na refýži, žvýkala žvýkačku a mrskala nohama. Kolem projížděla auta a Bžunda je počítala, tedy, jen osobáky, náklaďáky vynechávala. Asi kolem deváté večer, když začala přemýšlet, kam půjde tu noc spát, šel kolem Roches. Bžunda ho hned zmerčila. Byl to nejvyšší chlápek v okolí, klátil se ulicí a málem ho přejel devětsettřicátejpátej bílej forman combi. ‘Bacha,‘ vykřikla Bžunda, a tím mu zachránila život.“ A tak sa spoznali. Bžunda mala strapaté slamové vlasy, bola neurčitého veku, menšej postavy, veľmi chlapská, na neobvyklých miestach.
Na obrázku Juraja Horvátha z knihy Marky Míkovej Roches a Bžunda (Baobab Praha) kráča chudý dlháň Roches zľahka nahrbený, vyzerá ako mladý rabín v rastafariánskej čiapke. Vedľa neho cupká Bžunda s taškou, v ktorej si nosí kvetináč, hrozienka a atrament, so vztýčenými štetinami na hlave. Dvaja takmer mutanti, bytosti na hranici sna, nie sú pričarovaní z rozprávkovej krajiny, sú doma tam, kde chodia električky a kde si v automate môžu kúpiť kakao a kapučíno.
Len sa im každú chvíľu prihodí niečo hrozivé. Bžunda sa začne prepadávať do seba, už je len Bunda. Prestane sa smiať a kusy z nej sa začnú strácať, až skoro celá zmizne. Na Vianoce si zas Roches obuje nové papuče a v nich naraz odíde do čudného cirkusu či zábavného parku, zabudne, že Bžunda ho čaká pri stromčeku a skoro sa uskáče na smrť za zlatou škatuľkou. Až keď Bžunda príde, škatuľku chytí a všetci vidia, že v nej nič nie je.
Sem tam ich prepadne akčné, hrozivé a smiešne dobrodružstvo, pri ktorom by prišli o život, keby sa nestrážili navzájom. Žijú v spoločnej domácnosti usporiadane ako čapkovskí mačička a psíček, ale stíhaní bizarnými nehodami ako z Borisa Viana.
Roches a Bžunda sú tichým, skrytým príbehom lásky. Začína sa láskou, končí sa láskou, a medzi tým je verné kamarátstvo, aspoň tak ho budú čítať dospelí. Všetko, čo tí dvaja robia, je samozrejmé. Niektoré neosprostené deti, čo tú knižku začali čítať, ju prečítali okamžite. MARTA FRIŠOVÁ
