„Dobré romány a filmy sa líšia od správ alebo od toho, čo sa dnes vydáva za správy - sú oveľa hlbšie. Viaže sa k nim celá škála pocitov, ktoré ľudia prežívajú, keď ich čítajú alebo sa na ne pozerajú. Patrick bol presvedčený, že každý človek má rád knihu alebo film vlastným, nenapodobiteľným spôsobom,“ píše John Irving na 284. strane románu Štvrtá ruka. S jeho slovami možno súhlasiť, no žiada sa mi dodať, že byť hlbší ako správy nie je nijaké umenie. Správy ani nemajú byť hlboké, hlboká - ale to by sme sa najprv museli dohodnúť, čo si pod tým slovom predstavujeme - môže byť nanajvýš udalosť, o ktorej informujú, a potom aj pri ich čítaní alebo počúvaní môžeme prežívať celú škálu pocitov. Záleží už len na našej fantázii a citlivosti.
Ak sa vám zdá, že hľadám v Irvingovej knihe muchy, nemáte pravdu, je to len môj vlastný, nenapodobiteľný spôsob, akým ju mám rád. Netvrdím, že jeho román je dobrý, to by sme sa najprv museli dohodnúť, čo si pod tým slovom predstavujeme, ale rozhodne sa vynikajúco číta. A vety, ktoré som citoval, sa v ňom nevyskytli náhodou: spomínaný Patrick, hlavná postava, je totiž televíznym spravodajcom a moderátorom.
Hnevá ho, že dôležitosť či význam správ sa posudzuje podľa sledovanosti, a preto musí prinášať povrchné reportáže o bizarných udalostiach, ale jeho rozhorčenie nie je také veľké, aby sa vzbúril, len svojím povolaním trochu pohŕda. Pri jednej takej reportáži mu priamo pred kamerou odhryzne lev ruku, a tým sa uvedie do pohybu príbeh, ktorý tvorí náplň románu.
Ak lev odhryzne ruku televíznemu moderátorovi, je to dosť bizarná nehoda. Ak neznáma žena kdesi na druhom konci Spojených štátov prehovorí manžela, aby sľúbil, že po smrti daruje svoju ruku moderátorovi (obaja sú v rovnakom veku ako postihnutý a okrem neschopnosti splodiť potomka ináč úplne zdraví), je to dosť bizarný nápad. Ak sa krátko nato manžel nešťastnou náhodou zastrelí pri manipulácii s pištoľou vo vlastnom aute, ide nepochybne o bizarnú zhodu okolností. Ak manželka sprevádza manželovu ruku na miesto operácie a vymôže si, že ju bude môcť v budúcnosti navštevovať, ba pri tej príležitosti ešte aj viac-menej znásilní obdarovaného a nechá sa ním oplodniť, možno jej správanie iste považovať za bizarné. A to všetko je vlastne iba začiatok. Na takýchto bizarnostiach totiž stojí celý príbeh, akoby sa život (alebo autor) chcel Patrickovi za pohŕdanie bizarnosťami pomstiť.
Ale myslím, že o to v knihe nejde. Irvingovo majstrovstvo spočíva práve v tom, že všetky tieto nepravdepodobnosti prijímame úplne samozrejme. Štvrtá ruka (aj tento bizarný názov má logické vysvetlenie) je príbehom o láske - o láske k ruke, ktorá je pozostatkom manžela, a o láske k žene s nekonvenčným, ale z jej hľadiska prirodzeným správaním. A je to, povedal by som, román zvláštne európsky, alebo aspoň neamerický, lebo sa v ňom nehovorí o úspechoch a víťazstvách - obaja hrdinovia sú v podstate bezmocnými obeťami svojej iracionálnej vášne.
Záver, že človek je podivuhodný tvor (k inému som nedospel), nie je veľmi nový ani hlboký, ale cestou sa aj vďaka znamenitému prekladu výborne zabavíte. To nie je málo. Odhadujem, že v televízii by Štvrtá ruka mala vysokú sledovanosť.
