Drvivú prehru slovenských hokejistov s Českom na Baltica Cupe bolestne prežívala aj dvojica pozoruhodných mužov v červených cyklistických dresoch, ktorí práve dorazili do Moskvy na slovenské veľvyslanectvo. „V máji sme ako všetci euforicky vychutnávali triumf našich v Göteborgu, z doterajších výsledkov na Baltica Cupe sme veľmi smutní. Keby chlapci prehrali o gól alebo o dva. Ako fanúšik Slovana si pamätám ešte na osobnosti, akými boli Golonka, Nedomanský, bratia Šťastní. Tí vedeli vždy vyburcovať mužstvo. Teraz mi také niečo chýba,“ povedal Peter Patsch z Malaciek, ktorý má spolu s Branislavom Sýkorom z Krupiny v nohách 15 045 kilometrov ojedinelej expedície Hodvábna cesta. Z Bratislavy vyrazili 29. júna a naprieč cez polovicu Európy a celou Áziou dorazili 1. decembra do cieľa v Osake.
Veľké dobrodružstvo za vlastné peniaze
Zážitkov a fotodokumentácie majú na hrubú cestopisnú knihu. Ich polročné dobrodružstvo nepodporoval žiadny miliónový sponzor. Dostali iba kvalitné trekové bicykle Dema a od rôznych malých firiem základný materiál - stany, variče, odev, plus sponzorský lístok slovenských železníc na spiatočnú cestu vlakom transsibírskou magistrálou z Vladivostoku do Moskvy. Finančne si kryli expedíciu z vlastných vreciek, každého to vyšlo približne štyridsaťtisíc korún.
„Stretávali sme sa s pohostinnosťou aj v najchudobnejších krajinách, kde sú ľudia veľmi bezprostrední. V Ošskej oblasti v Kirgizsku sme si chceli odfotiť typický primitívny pastiersky príbytok - jurtu. Jej obyvatelia nás pozvali dnu a ponúkli nás kumysom a konským mäsom,“ povedal päťdesiatročný Peter Patsch.
„Obavy sme mali z čínskych colníkov, ale všetko prebehlo hladko. Prešli sme historické mestá od Kašgaru, Kuču, Turpan so zaujímavou kamennou časťou. Boli sme aj v Šaoline, kolíske bojového umenia kung-fu. Tieto školy tam fungujú dodnes. V Pekingu sme si niekoľko dní oddýchli. Loďou sme sa prepravili do kórejského Soulu, videli sme aj štadióny v Kwangdžu, Dajdžone a Pusane, ktoré boli dejiskami posledných majstrovstiev sveta vo futbale. Z Pusanu sme sa loďou preplavili do japonského prístavu Simonoseki, prešli sme cez Hirošimu posledných šesťsto kilometrov do cieľa v Osake, kde sídli náš družobný cykloturistický klub,“ dopĺňa iba čriepky z množstva zastávok štyridsaťtriročný Branislav Sýkora.
Nestretli zlého človeka
Obaja sa dušujú, že počas celej strastiplnej púte nestretli človeka so zlým úmyslom. Nik ich nikde neokradol, žiadny colník ani policajt si nevynucoval úplatok. „Mali sme prichystaných pár jednodolárových bankoviek pre takéto prípady, varovali nás ešte doma. Nepotrebovali sme ich.“
Podobne nezažili v divokých pustatinách či púšťach - Karakum, Kyzylkum, Gobi - žiadny útok divej zveri alebo hada. Iba do Petra dobiedzala kdesi myš.
Kostra ich strojov z chrómmolybdénového materiálu vyrobená v Číne vydržala obom až do cieľa. Obaja trikrát menili reťaz, Braňa postihlo devätnásť defektov, Petra sedemnásť. Obaja spotrebovali tri plášte. Peter nastupoval na cestu s vlastnou hmotnosťou 102 kilogramov, dnes je presne o dvadsať ľahší. Braňovi ubudlo pätnásť kíl.
Rožovka z Hriňovej
„Šťastie sme mali aj v tom, že nás nepostihli žiadne zdravotné problémy, okrem občasných žalúdočných, ktoré vyvolala zväčša nedostatočne prefiltrovaná voda. Užívali sme normálne vitamíny aj jednu preventívnu špecialitu. Domácu pálenku rožovku podľa receptu z Hriňovej. Mala 87 percent, preto sme ju riedili s vodou a občas užívali na vnútornú dezinfekciu,“ smeje sa B. Sýkora.
Ponorkovej choroby sa vyhýbali aj tak, že každý spával vo vlastnom maličkom stane. „Hádky, roztržky? Ani raz nenabrali dramatický tón či hrozbu zásadného rozhodnutia. Tvrdohlavosť v takej fyzickej i psychickej záťaži je zbytočná. Len sme si občas vymenili názory a o päť minút sme na všetko zabudli,“ zhodujú sa.
Úchvatné scenérie v Kirgizsku
Z prírodných scenérií ich najviac uchvátilo Kirgizsko, kde prekonávali aj najvyšší bod - sedlo Torugan vo výške 3620, z ktorého bol úžasný pohľad na Štít Lenina. „S cestami to však tam bolo mizerné. Milo nás naopak širokými kvalitnými komunikáciami prekvapil Irán. A množstvo nečakaných stretnutí. V Bulharsku pred nami zastavilo české auto. Turisti cestujúci na dovolenku do Grécka nám podali po plechovke piva. V Turecku nás často pozývali na šálku čaju. V Uzbekistane sme sa v riedko osídlenej oblasti pýtali človeka na obchod, kde by sme si mohli kúpiť syr. Široko-ďaleko nič nebolo, ale neskôr nás predbehlo auto, ktoré šoféroval ten istý muž. Rozťal obrovskú hrudu syra, podal nám polovicu a ani za svet nechcel žiadne peniaze.“
Slovenskí cyklocestovatelia prešli pätnástimi štátmi, potrebovali osem víz. Najdrahšie bolo ruské - osemdesiat dolárov. Z väčšiny trasy mohli posielať cez mobil SMS. Len oni najlepšie vedia, ako sa po polročnom celibáte tešia na Vianoce medzi najbližšími.
VOJTECH JURKOVIČ, Moskva
