FOTO - MARIÁN VIŠŇOVSKÝ

Túžba vedie maliara k hľadaniu nových ciest maľby. Šedivú strednú cestu necháva priemerným alebo tým, ktorí sa pýtajú, akú farbu má nebo. V duchu spisovateľa Francisa Scotta Fitzgeralda si priťahuje svoju umeleckú stoličku k priepasti a začína rozprávať svoj príbeh. Obyčajne v ňom končí až vtedy, keď najvytrvalejší prosia o milosť. Vtedy uberá plyn z akcelerácie a potmehúdsky sa usmieva.

U Jána Rašku sa všetko odohráva na obrazoch. Sú to poetické kapitoly o aktuálnych stavoch duše. Sú to tajuplné vízie, ktoré oživujú naše sny. „Mystika?“ pýta sa Raška. „Aj keď ju vyhodím von dverami, vráti sa mi oknom.“ Za týmito obrazmi však netreba hľadať žiadnu čiernu mágiu. To len on chodí do vzdialených krajín a prináša nám stratenú melódiu. Sú to pôvabné výlety za vecami, ktoré ako keby sme už kdesi videli. keď nám ich maliar predstaví, stávajú sa dôverne známymi. Až potom pochopíme, že ide o úlomky z našej vlastnej citlivosti.

Tieto úlomky z maliarskej mozaiky dopadli v týchto dňoch aj do Slovenského inštitútu vo Viedni. Na fotografii je Ján Raška pred svojím obrazom na výstave v Slovenskom inštitúte vo Viedni, ktorá potrvá do začiatku januára 2003. (pet)