FOTO – ARCHÍV
Aj sedemdesiate a osemdesiate roky uplynulého storočia mali svojho Usámu bin Ládina. Volal sa Iljič Ramírez Sánchez. Svet ho však poznal pod prezývkou Carlos a najmä Šakal. Pripisuje sa mu okolo osemdesiat ľudských obetí. Aj keď počet zabitých nie je v porovnaní s akciou bin Ládina v New Yorku a vo Washingtone obrovský, tento Venezuelčan nastolil na medzinárodnej scéne nepredstaviteľné psychické pomery. Mal navyše oveľa lepšie podmienky na činnosť, pretože ho ukrývala komunistická časť rozdeleného sveta. Od jeho odsúdenia parížskym súdom na doživotie uplynie na Vianoce päť rokov.
Šakal má 52 rokov a za mrežami prísnej väznice Santé vraj zmäkol. Lenže nie je to tak dávno, keď sa pri vyrieknutí jeho mena kdekomu poriadne roztriasli kolená. Nik si totiž nemohol byť istý, kedy a kde udrie.
Na začiatku jeho teroristickej kariéry stojí otec Altagracia Ramírez Navas. Bohatý podnikateľ z Caracasu, fanaticky sa vyžívajúci v marxizme. Mal zvláštnu filozofiu: najskôr chcel nepredstaviteľne zbohatnúť a potom zamýšľal prostredníctvom troch synov zmeniť svet. „Želám si, aby bol svetový imperializmus porazený na hlavu!“ Trom synom dal mená podľa Vladimíra Iljiča Lenina! Z nich ho najviac potešil syn prostredný, teda Iljič. Bohatý otecko sa priateľom chválil: „Môj Iljič čítal Trockého už ako jedenásťročný“ Iljič hltal Leninove spisy, čítal Marxa, Engelsa.
Šakal z Trockého prebral zásadu o permanentnej revolúcii a od Che Guevaru ideu o „potrebe internacionálneho boja proti imperializmu“. Ale otec nedočkavému synovi vysvetlil, že si názory predsa len musí teoreticky utriediť. A syn poslúchol. V roku 1964 sa pripája k študentskému komunistickému hnutiu v Caracase. Potom odskočí na partizánsky výcvik na Kubu. O štyri roky neskôr si ho všimnú bossovia venezuelských komunistov. Vysielajú ho na Univerzitu priateľstva národov Patrica Lumumba do Moskvy - tam si ho asi oťukala sovietska tajná služba KGB.
Iljič Ramírez sa po skončení štúdia pripája k Ľudovému frontu za oslobodenie Palestíny a riadi prvé teroristické akcie. Rádius má nevídaný. Bomby s jeho visačkou vybuchujú od západnej Európy cez Blízky východ až po Japonsko. Ale ešte stále ide o akcie, čo mu veľké meno nerobia.
V roku 1972 už ako „muž z pozadia“ riadi masaker izraelských športovcov na olympiáde v Mníchove. O dva roky neskôr obsadzuje jeho komando francúzsku ambasádu v Haagu. V roku 1975 už šokuje celý svet. Počas zasadania Organizácie krajín vyvážajúcich ropu vo Viedni riadi veľkú operáciu: unesie z rokovaní jedenásť ministrov! Pri akcii zomierajú traja ľudia a Šakal odlieta s ministrami do Alžírska. Neskôr ich prepúšťa, lebo vraj „dostali slušnú príučku“.
Od tejto akcie sa píše už krvavý životopis Calosa naplno. Útočí najmä vo Francúzsku. Na rýchlovaky, železničné stanice, nákupné strediská, nechá uniesť aj fancúzske dopravné lietadlo do Ugandy. Šakal sa necíti byť na Západe v bezpečí a utiahne sa do Maďarska, kde má sklad zbraní. V tom čase si párkrát odskočí aj do Československa. Ale vycíti, že v krajinách „reálneho socializmu“ je po čase viac-menej trpeným mužom.
Preto rozzložil hlavný stan v Damašku. V súkromí si užíva, najmä v západnej Európe privykol rozkošiam. Zbožňuje vyberané jedlá, dobré vína a ženy. Mladučké „revolucionárky“, idú na ňom oči nechať. Ako starne, priberá a rozhodne sa odcestovať do sudánskeho Chartúmu. Na tamojšej klinike mu majú z brucha vysať nadbytočný tuk. Keď leží na lôžku a pichnú mu anestetikum a o chvíľu upadne do spánku, netuší, že sa prebudí v lietadle do Paríža! So sudánskymi lekármi totiž spolupracovala sudánska a francúzska tajná služba.
V Paríži ho obžalovali z vraždy dvoch agentov francúzskej kontrašpionáže a ich libanonského informátora. Na začiatku procesu na otázku sudcu, aké má povolanie, skríkol: „Som profesionálny revolucionár starej leninskej tradície!“ Po vynesení najvyšieho trestu, doživotia, zločinec fanaticky zareval: „Nech žije revolúcia!“ Vo väzení vraj seká dobrotu a každý týždeň mu vychádza vo venezuelskom denníku La Bastilla politický komentár. Tí, čo ho čítajú, sú vraj sklamaní. Vravia, že je to odvar jeho bývalých výpadov proti „imperializmu“.
Frederick Forsyth, hvieza politických trilerov, Šakala často umiestňoval do svojich knižiek. Podal o ňom takúto definíciu. „Je to vraždiaci psychopat, ktorý zabíjal, pretože mal z toho pôžitok. A to tým viac, čím bezmocnejšou bola jeho obeť. Keby mal možnosť voľby, strieľal by svoje obete z bezprostrednej blízkosti medzi oči, a to trikrát.“
V piatok – Charlie Chaplin
