V islamskom Iráne nie sú ženy vytlačené zo spoločenského života, musia sa však zahaľovať do tradičných odevov, a to aj keď sú členkami špeciálnej armádnej jednotky. FOTO - ČTK/AP
procesom.
Iránsky príbeh - od prozápadnej monarchie cez islamskú republiku a postislamský reformizmus - má napriek tomu ešte otvorený koniec.
V krajine patria reformným silám už všetky demokraticky volené inštitúcie - prezident, vláda, parlament aj regionálne zastupiteľstvá. Konzervatívnym islamským duchovným zostal len jediný tromf - ústava, ktorá dáva zvrchovanosť náboženskej najvyššej Strážnej rade.
Všetko, čo sa v takomto systéme dalo zreformovať, od kultúry, cez hospodárstvo až po pokusy o nadviazanie dialógu so Západom, sa už udialo. Nedávno urobil Irán ďalší krok. Parlament prijal dva zákony, ktoré obracajú hierarchiu moci, prezidenta nadraďujú rade duchovných. Strážna rada, ktorá všetky parlamentné zákony schvaľuje, si rozsudok smrti zrejme nepodpíše. Irán je však dnes bližšie, ako kedykoľvek predtým, k tomu, aby zmenu dosiahla ulica.
Študenti začali protestovať už v lete proti zadržaniu a odsúdeniu známych reformných intelektuálov. Protesty vyvrcholili začiatkom decembra. Proti rozsudku smrti nad spisovateľom a profesorom dejín Hášimom Aghadžárím za hanobenie islamu v uliciach Teheránu denne protestovali tisíce študentov. Reformisti blízki prezidentovi Muhammadovi Chatámímu nevylučujú, že o dvoch kľúčových zákonoch vypíšu referendum.
Americký postoj je zatiaľ nelichotivý. Na Chatámího režim vzhliadajú ako kedysi na komunistov, ktorí chceli budovať „socializmus s ľudskou tvárou“. Zaradili Teherán do osi zla medzi Irak a severnú Kóreu - krajiny s brutálnou diktatúrou.
Irán podľa nich podporuje terorizmus a má zbrane hromadného ničenia. Nedávno korunovali obvinenia novou správou o tajnom programe na výrobu iránskych jadrových zbraní.
Problém je v tom, že nikto nevie presne povedať, kto riadi páky v zahraničnej politike a ktorý signál treba brať ako rozhodujúci. Či Chatámího výzvy na dialóg so Západom, alebo alajotlláha Alího Chameneího, ktorý považuje Ameriku za „veľkého satana“.
V čase, keď Američania pripravujú plán na podporu demokratizácie Blízkeho východu, ešte nevedia, čo s Iránom. Tamojšiu revolúciu študentov nie sú zatiaľ pripravení podporiť finančne.
Zmenili aj stratégiu amerického vysielania do Iránu. Nedávno sa odmlčala rozhlasová stanica Sloboda, ktorá vysielala do Iránu správy z Prahy. Počas študentských protestov zohrávala podobnú úlohu ako Slobodná Európa alebo Hlas Ameriky pred pádom komunizmu. Bola fórom odporcov režimu, telemostom medzi študentskými lídrami a disidentmi.
Namiesto nej sa v éteri ozvala stanica Zajtra a namiesto správ západný pop. Amerika to odôvodnila tým, že „mladých nezaujíma politika, chcú sa baviť“.
Takúto mediálnu stratégiu používa Washington v arabských krajinách. Tam sa pokus populárnou hudbou pritiahnuť mladých k západnej kultúre a utlmiť tak protiamerické nálady osvedčil.
Protesty v Iráne môžu prerásť do masívnej revolty alebo utíchnuť. Chátamího mladší brat Rezá nedávno varoval pred ďalšou možnosťou, že konzervatívne duchovenstvo nastolí čierny teror.
KLAUDIA LÁSZLÓOVÁ
