BRATISLAVA – Rok 2002 bol podľa správy IVO pre vnútropolitický vývoj Slovenska významný. Bol to rok, keď došlo k obmene mocenskej garnitúry, keď bola vytvorená nová vládna koalícia a druhá vláda Mikuláša Dzurindu, rok, keď Slovenská republika dostala pozvanie na vstup do NATO a Európskej únie.

Vzťahy medzi premiérom a prezidentom boli pokojnejšie a nová vládna koalícia vyzerá stabilnejšia, hodnotil včera prezident IVO Grigorij Mesežnikov pri predstavovaní Súhrnnej správy Slovensko 2002.

V hlbších vzťahoch to najmä v predchádzajúcej vládnej koalícii neraz škrípalo. Dochádzalo k viacerým konfliktom, koalícia bola vnútorne rozdelená. Rokovania ovplyvňovalo najmä nevyspytateľné kalkulovanie SOP a hlavne SDĽ. „Proces konsolidácie a demokratizácie na Slovensku však aj napriek tomuto v roku 2002 veľmi pokročil,“ hovorí správa.

Ďalší vývoj bude poznačený absenciou významnej sociálno-demokratickej politickej sily. S najväčšou pravdepodobnosťou možno očakávať ďalšie štiepenie opozičných parlamentých strán, s radikalizáciou časti subjektov, ktoré vzniknú po tomto štiepení.

Extrémne nacionalistické sily, ktoré vo voľbách neuspeli, sa budú snažiť vyjsť z tieňa, do ktorého sa po voľbách dostali – budú sa pokúšať integrovať. Bude to pre ne však oveľa ťažšie, keďže nie sú v parlamente.

Naopak IVO očakáva v roku 2004 pri vstupe Slovenska do únie posilnenie ostatných strán s jasným ideovým zameraním.

Nedisciplinovaní poslanci

Zákonodarný zbor plnil svoje funkcie dostatočne efektívne. V mnohých kľúčových otázkach súdržnosť vládnej koalície stačila na to, aby dokázala odolávať návrhom opozície, ktoré mali zabrzdiť či zastaviť reformné a demokraciu prehlbujúce kroky. Efektivitu rozhodovania znižovala nedostatočná disciplína poslancov, najmä časté absencie opozičných poslancov.

Omladený „nový“ parlament

V októbri sa poslanecký zbor obmenil. Dve tretiny poslancov boli zvolené prvýkrát. Zo šiestich politických subjektov tri nemali v predchádzajúcom období takmer žiadne zastúpenie – ANO, Smer, KSS. Posilnili sa pozície pravicových a centristických strán. Naopak národno-autoritárske a extrémne nacionalistické sily sa značne oslabili.

Podstatne sa zhoršili aj pozície ľavicových síl hlásiacich sa k sociálnej demokracii. Naopak posilnila sa pozícia pozícia KSS, strany nadväzujúcej na režim odstránený v roku 1989.

HZDS postupne prestáva byť veľkou stranou a blíži sa k typu stredne veľkej strany.

V parlamente je nadpriemerne zastúpený Bratislavský kraj (hlavne Bratislava), výrazne podpriemerne Žilinský a Prešovský.

Odvolávania

Poslanci HZDS sa minulý rok pokúsili niekoľkokrát neúspešne presadiť odvolanie členov vlády. Vo februári to mal byť podpredseda vlády Ivan Mikloš, v marci prišli s návrhom na vyslovenie nedôvery celej vláde s cieľom zastaviť privatizáciu SPP.

V apríli sa hlasovalo o návrhu odvolať ministra Ivana Šimka, v júni chceli odvolať premiéra Mikuláša Dzurindu.

Poslanci PSNS v marci navrhli odvolať Bélu Bugára z funkcie podpredsedu Národnej rady.

Sklamanie z ombudsmana

S veľkým spoločenským ohlasom sa očakávali voľby prvého ochrancu verejných práv. O to väčšie sklamanie u stoviek mimovládnych organizácií spôsobilo zvolenie poslanca HZDS Pavla Kandráča, ktorý sa v problematike ľudských práv na rozdiel od svojho protikandidáta Jána Hrubalu vôbec neangažoval. Od marcového zvolenia Kandráč verejne neotvoril žiadnu kauzu o dodržiavaní ľudských práv, neupozornil ani na jeden reálny problém v tejto oblasti. Často sa však sťažoval na materiálne zabezpečenie kancelárie a nedostatok peňazí, v novembri sa dokonca vyhrážal odchodom z funkcie, ak parlament schváli pre jeho kanceláriu iba 18 miliónov.

Prezident verzus premiér

Prezident Rudolf Schuster a premiér Mikuláš Dzurinda omnoho viac spolupracovali, ich vzťahy boli menej konfliktné než v predchádzajúcom období. Prezident síce vo svojich verejných prejavoch kritizoval niektoré činnosti vládneho kabinetu a jeho členov (hlavne sociálno-ekonomický vývoj), pozitívne však hodnotil zahraničnopolitické aktivity a úsile vlády o rozbehnutie reforiem. Na rozdiel od predchádzajúceho obdobia, keď sa názory prezidenta často zhodovali s predstavami Smeru, v roku 2002 prezident neprejavil názorový príklon k žiadnej strane.

Karhajúci prezident

V novoročnom prejave sa prezident posťažoval, že mnohé zákony z dielne vládneho kabinetu neboli dobre pripravené, čo ho núti, aby ich vracal späť na prerokovanie. Urobil to neprimerane často (až 35-krát), medzi vrátenými boli aj tri tzv. protikomunistické zákony, odvolával sa aj na „nedostatočné vymedzenie pojmov“.

V júni prečítal Schuster svoju pravidelnú správu. Na rozdiel od tej z roku 2001 celkovo nebola útočná voči vláde, hoci niektoré jej závery vyvolali kritiku niektorých členov vlády, ktorí Schusterovi vyčítali, že použil nepresné údaje. Podľa Dzurindu správa nebola objektívna.

Postoje prezidenta v závažných otázkach

Schuster je rozhodnutý kandidovať vo voľbách v roku 2004 na prezidentský post.

V júli prezident vymenoval za člena Súdnej rady aj Tibora Šafárika, známeho podľa právnych expetrov škandalóznym rozhodnutím o platnosti tzv. Mečiarových amnestií. Krátko nato zase nevymenoval za Ústavných sudcov renomovaných právnikov Ladislava Orosza a Peter Kresáka. Rozpaky verejnosti a časti historikov prezident vyvolal, keď udelil najvyššie štátne ocenenie Jozefovi Mikušovi, ktorý bol vysokým úradníkom vo vláde fašistického slovenského štátu. Rozruch spôsobila aj Schusterova niekoľkodňová hospitalizácia v nemocnici vo Viedni, ale aj žaloba, v ktorej požaduje 450-tisícové odškodné od dvoch slovenských nemocníc.

Dzurindova vláda kompromisov

Prvá Dzurindova vláda (SDK, SDĽ, SMK, SOP a KDH) sa vyznačovala pomerne veľkou rozmanitosťou programových východísk strán, ktoré komplikovali vzťahy v koalícii a schvaľovanie reformných opatrení. Vládna politika bola založená na kompromisoch, k destabilizácii však nedošlo. Vo vnútri vládnej koalície pôsobili dve zoskupenia. Prvým bola tzv. lojálna časť, do ktorej patrili strany, ktoré vystupovali za stabilitu vlády (SDKÚ, SMK, KDH).

Druhým zoskupením bola tzv. vnútorná opozícia – SOP a najmä SDĽ. Obe najčastejšie iniciovali konfliktné situácie a nevylučovali možnosť, že opustia vládu, ak riešenia nesplnia ich predstavy. Najmä SDĽ sa často ocitla v pozícii vnútrokoaličnej opozičnej sily a formulovala vlastné stanoviská v kategorickej, často ultimatívnej až vydieračskej forme – napríklad o privatizácii SPP, o Európskom zákonníku sociálneho zabezpečenia. V SOP to bol hlavne predseda Pavol Hamžík.

Otrasy na ministerských postoch

Minulý rok boli vymenení traja ministri. Brigita Schmögnerová odišla z funkcie ministerky financií a Milan Ftáčnik z kresla ministra školstva. Obaja stratili politickú podporu svojej strany SDĽ.

Ako posledný bol vymenený minister dopravy Jozef Macejko. Odvolanie podnietil jeho spolustraník premiér Dzurinda. Oznámil, že dospel k presvedčeniu, že jeho kolega nesie politickú zodpovednosť za priebeh a okolnosti tendra na nákup 35 ľahkých motorových vlakov.

Rekordy v zákonoch

Zo 42 prioritých eurozákonov, spomenutých v hodnotiacej správe Európskej komisie za rok 2001, bolo do konca volebného obdobia schválených 35. Celkovo vláda počas celého svojho funkčného obdobia vypracovala 597 právnych noriem, čo bol doposiaľ na Slovensku rekord.

Nová Dzurindova vláda

Vznikla po voľbách dohodou štyroch politických strán SDKÚ, SMK, KDH a ANO. Jej zloženie vytvára podľa správy priaznivé podmienky pre jej činnosť. Vláda sa opiera sa o 78 poslancov v parlamente. Programová blízkosť strán a ich zhoda v otázkach vnútropolitického a zahraničného smerovania krajiny umožnili pomerne rýchle a efektívne koaličné rokovania.

Miesta vo vláde si koalícia rozdelila v pomere 6:4:3:3. Koaličná dohoda stanovila, že všetky zásadné rozhodnutia bude prijímať po vzájomnej dohode všetkých koaličných partnerov, pričom platí právo veta.

Použitá Súhrnná správa o stave spoločnosti Slovensko 2002