Tá Nepriestrelná žena v titule najnovšej novely Jána Johanidesa (Slovenský spisovateľ, Bratislava 2002) je kľúčové slovo, hoci ide len o prezývku jednej z postáv, ktorá mala označovať jej začiatočnícke omyly pri hraní šachu. Vymyslel ju kedysi na svojho synovca jeho strýko Alex Skoba, hlavný protagonista tohto zvláštneho, typicky johanidesovského, teda bizarného príbehu.
Autor patrí k vzácnym výnimkám medzi slovenskými prozaikmi, ktorí cítia naliehavú potrebu vyrovnávať sa s komunistickou minulosťou; nie jednorazovo, ani nie na veľkom epickom plátne, ale postupne, cez osudy jednotlivcov v krutom súkolí moci. Urobil tak už v knihe Trestajúci zločin (1995), kde minulosť presahuje do dneška, no zlo a krivda na človeku je takisto predmetom jeho predchádzajúcich próz.
Téma krutosti režimu prevláda i v Nepriestrelnej žene a rovnako sa prenáša do prítomnosti v podobe nutkavých reminiscencií, zlých snov, ohrozovania života. V stredobode Johanidesovej pozornosti je Alex Skoba, bývalý medik, krátky čas lekár, potom simulujúci pacient na psychiatrii a naostatok archivár na dôchodku, a jeho žena Ida, zverolekárka. Skoba dostal niekoľko anonymov i s revolverovými nábojmi. Pisateľ listov manželov vyzýva, aby spáchali samovraždu, alebo aby sa zabil aspoň Alex, lebo neznámy si robí zálusk na ich reštituovaný dom-kaštielik.
Podpisuje sa vždy ako Nepriestrelná žena - manažér. Adresát berie spočiatku tie anonymy na ľahkú váhu - na prezývku už dávno zabudol - chápe to skôr ako surový žart, kým jeho manželka trpí strachom, no márne nabáda Alexa na opatrnosť. V ňom sa však začne pomaly odohrávať proces precitania. Čoraz väčšmi sa mu vynára z pamäti jeho vlastná minulosť, najmä päťdesiate roky, keď ho pre zatajenie nevhodného triedneho pôvodu pridelia do väznice na Pankráci, kde je jeho povinnosťou byť pri nevinne odsúdených tesne pred popravou a potom vykonávať obhliadky mŕtvol. Terajšie anonymné vyhrážky si vysvetľuje ako možný dôsledok minulosti, no nielen to: vypudená či vypudzovaná minulosť je zrazu zasa v ňom, všetko hrôzostrašné ožíva, vracia sa v bdelom stave, no najmä v snoch, a zároveň sa to mieša s čerstvými zážitkami a vzrastajúcim strachom, takže Alex sa ocitá na pokraji šialenstva.
Na prvý pohľad jednoduchá fabula, ale čo z nej Johanides urobil! Vonkajšie motívy rozvetvil do časových i priestorových šírok: rozpráva o usmrcovaní našich zahraničných letcov, o biede na Gemeri, o zavraždení muzikanta, o popravách za francúzskej revolúcie, o dovolenke manželov v Taliansku, o scénach na psychiatrii, o všeličom, čo zdanlivo s problémom nesúvisí, ale prozaik tomu prirodzený súvis nájde, lebo zároveň sa díva do vnútra svojich postáv a rozpitváva, či mikroskopicky ho sleduje až natoľko, že autora môžeme právom nazvať majstrom psychologickej prózy.
Johanides nestratil ani ďalšiu svoju príznačnú vlasnosť: detailizmus priam pointilistický, ktorým doslova hýria autorove dlhé vetné periódy: napríklad v dvadsaťdvariadkovom odseku, ktorý tvorí jedna veta, sa vyskytuje až tridsaťdva substantív a príslušné množstvo prídavných mien alebo prívlastkov, ktorými autor opisuje Alexove sluchové dojmy v Benátkach. Nepôsobí to však ako slovný balast, ale ako svedectvo autorovho mimoriadne citlivého vnímania, ako atmosférové prvky. A to už ani nehovorím o spôsobe, akým si jeho postava spomína na popravy a oči živej a vzápätí mŕtvej osoby.
Nepriestrelnú ženu komponoval autor na princípe retardácie deja. Iba pozvoľna stupňuje napätie, no ani jeho prekvapujúce vyvrcholenie neprináša do príbehu katarziu. Johanidesova spoločensko-kritická novela necháva problémy postáv otvorené.
