Willy Brandt. FOTO – ARCHÍV
zmluvu velebila ako faktické uznanie Nemeckej demokratickej republiky, druhá ako akt, ktorý legitimizoval nedemokratický systém a zabíjanie na vnútronemeckej hranici. Predsa však znamenal podpis tejto zmluvy pred 30 rokmi nový vývoj v nemeckej povojnovej histórii a zásadný prelom vo vzťahoch medzi dvoma nemeckými štátmi.
Koalícia sociálnych demokratov (SPD) a liberálov (FDP) vedená Willym Brandtom sa už vo svojom prvom vládnom vyhlásení v októbri 1969 vyslovila za celkom nové usporiadanie vzťahov medzi socialistickou NDR a demokratickou SRN.
Hovoriť o normalizácii vzťahov bol na tú dobu odvážny cieľ. Veď od posledného neúspešného pokusu o spoločné rozhovory v roku 1947 sa neuskutočnilo ani jedno oficiálne stretnutie predstaviteľov oboch štátov. Odvtedy nabrala každá krajina úplne iný smer.
Nová východná politika Willyho Brandta vyvolávala v Spolkovej republike nesúhlas. Kritici sa obávali, že podpísanie zmluvy s NDR nebude znamenať nič iné ako uznanie druhého nemeckého štátu. A to by bol koniec snom o znovuzjednotení krajiny.
Brandt pred poslancami povedal: „Aj keď v Nemecku existujú dva štáty, nie sú jeden pre druhý zahraničím, ich vzájomné vzťahy môžu byť len zvláštneho druhu.“ To opozíciu dostatočne vystrašilo a jej rečníci hovorili „o chmúrnej hodine pre túto snemovňu, pre náš národ“.
K rokovaniam nakoniec došlo až o tri roky neskôr: zmluvu slávnostne podpísali 21. decembra 1972 vo východnom Berlíne.
Jej obsah bol rovnako komplikovaný ako vzťahy medzi oboma krajinami. V preambule a desiatich článkoch sa obaja partneri zmluvne zaviazali k mierovej koexistencii oboch nemeckých štátov. Výslovne bola potvrdená nedotknuteľnosť hraníc medzi obidvoma štátmi aj ich územná celistvosť.
Protokoly a dokumenty, ktoré boli k zmluve pripojené, sa týkali aj každodenných problémov: upravovali podmienky na prácu novinárov, zjednodušili cestovanie medzi oboma štátmi, podporili spojovanie rozdelených rodín, ako aj vstup oboch krajín do OSN.
Podstatu zmluvy asi najviac vystihol štátny tajomník Michael Kohl, ktorý viedol rokovania za NDR. „Zmluva zaručuje, že oba štáty budú v budúcnosti žiť vedľa seba v mieri ako susedia bez toho, aby poškodzovali odlišné spoločenské zriadenia. Nerobíme si žiadne ilúzie, že tá cesta bude ľahká. Ale zmluva môže znamenať dôležitú zmenu k lepšiemu,“ povedal v deň podpisu pred zahraničnými novinármi.
Na základe zmluvy došlo medzi NDR a SRN k výmene splnomocnencov, nie však veľvyslancov, čo malo byť znakom, že Spolková republika neuznáva NDR ako štát podľa medzinárodného práva. NDR zmluvou prvýkrát akceptovala spolkovú vládu ako legitímneho zástupcu západného Berlína.
V NDR zmluvu privítali, v zákulisí však panovali obavy z toho, čo prinesie zblíženie oboch štátov. Ako zareagujú ľudia. Navonok o to hlasnejšie velebili jej politický význam. „Zmluva s SRN obsahuje uznanie nemeniteľnosti hraníc a uznanie Nemeckej demokratickej republiky ako nezávislého suverénneho štátu,“ vyhlasoval líder NDR Erich Honecker.
Willy Brandt obhajoval novú východnú politiku. Jeho cieľ bol jasný: dospieť k zmene, ale vďaka zblíženiu oboch krajín. Brandt preto v decembri 1972 zdôrazňoval, že zmluva je len provizórna, kým nebude dosiahnutý konečný cieľ: nemecká jednota. „Prvýkrát si môžu vydýchnuť milióny ľudí na oboch stranách hraníc. Prvýkrát oba štáty pripúšťajú, že národné otázky našej domoviny ešte nie sú vyriešené,“ povedal Brandt.
Ústavný súd Spolkovej republiky zamietol 31. júla 1973 sťažnosť spolkovej krajiny Bavorsko, ktorá označila zmluvu za protiústavnú. Vyhlásil ju za „zlučiteľnú s ústavou“, ale štyrom mocnostiam pripomenul ich pokračujúci záväzok za Nemecko ako celok.
Zajtra – Šakal
