Jacques Rupnik (1950). Žije v Paríži. Vyštudoval históriu a politológiu na parížskej Sorbonne a na Harvardovej univerzite v Spojených štátoch. V rokoch 1977-82 pracoval ako redaktor BBC v Londýne, dnes je profesor politológie na College of Europe v Bruggách a riaditeľ výskumu na Fondation des Sciences Politiques v Paríži. Vyšli mu knihy - Európska únia: rozšírenie na východ a Balkán, krajina po bitke, Iná Európa a v týchto dňoch vo vydavateľstve Academia Dejiny Komunistickej strany Československa - Od začiatku do prevzatia moci. FOTO - ČTK
Český Francúz Jacques Rupnik, jedno z najznámejších mien európskej politológie, o konci jedinečnej éry a prezidentoch na všedný deňPolitológ JACQUES RUPNIK je pripravený na debatu kedykoľvek. Tak ako nosili pištoľníci svoje kolty v pohotovosti, on sa ľahko rozhovorí o jemu blízkych témach. Vo svojej parížskej kancelárii rozprával o Václavovi Havlovi, prezidentstve, vzťahoch Čechov a Slovákov viac než hodinu. „Havel je hlas, na ktorý Západ dá, a takých v strednej Európe veľa nie je,“ myslí si. „Odchádza po pražskom summite NATO s medzinárodným uznaním, aké sa zrejme nedostane žiadnemu inému stredoeurópskemu štátnikovi.“Prezident Havel na Pražskom hrade končí. Česká republika je členom NATO, únia je už istou vecou - končí sa jeho odchodom aj jedna dôležitá éra v českej politike?
„Určite. Je to perfektne načasované, ako sa na dramatika patrí. Do funkcie prišiel počas zamatovej revolúcie a odchádza tesne po pražskom summite a kodanskom rozširovaní. Padol komunistický režim, je tu demokracia a táto krajina aj stredná Európa sa integrovali do západného sveta.“
Čo z Havla bude najviac chýbať?
„Jeho koncept a štýl politiky.“
Aký to bol?
„Odvodený od jeho pôvodnej roly disidentského intelektuála. Mal koncept politiky, ktorú nemožno zredukovať na technológiu moci. Politika vychádzajúca z občianskej spoločnosti a presahujúca politické strany a straníctvo v úzko chápanom zmysle. A to je silná myšlienka.“
V čom?
„Politika sa legitimuje niečím, čo ju presahuje a čo má korene v etických, kultúrnych a civilizačných hodnotách. Všetko to vychádza z obdobia vzdoru proti totalitnému režimu a Václav Havel sa pokúsil, nie vždy úspešne, preniesť ich do nových podmienok fungujúcej parlamentnej demokracie. V tom je istá podobnosť s tým, čo urobil Masaryk.“
Myslíte si, že po príchode na Hrad Havel nadväzoval na Masaryka?
„Myslím, že sa o to nepokúšal, bolo to skôr podvedomé. Keď vstupoval do politiky roku 1989, nemohol tušiť, že odíde až roku 2003 - to je mandát podobnej dĺžky, ako mal Masaryk. Tu sa dajú robiť paralely.“
Aké?
„Tak ako Masaryk zakladal československú demokraciu po roku 1918, tak to robil Havel po roku 1989. Obaja mali podobnú nadstranícku koncepciu politiky, obaja boli disidentskí intelektuáli. Ale v kontexte veľkej medzinárodnej krízy mali príležitosť dostať sa do popredia. V jednom prípade to bolo založenie štátu a v druhom znovuzakladanie demokracie.“
Obstál v tom Václav Havel?
„Otázkou je, do akej miery si udržal ideály a očakávania, ktoré pôvodne vkladal do politiky. Václav Havel je jediný politik v stredo-východnom priestore, ktorý prišiel z disentu k moci a ešte tam aj zostal. Iní intelektuáli, ktorí boli pri moci, odišli prirýchlo.“
Čím si vysvetľujete, že Havel vydržal tak dlho, napríklad v porovnaní s Walesom?
„Jeho mimoriadnosťou. Nikto vo východnej a strednej Európe také zázemie nemal. Tiež bol prezidentom vlastne dvakrát: najprv Československa a potom sa stal prezidentom Českej republiky. Česká republika vznikla, a nevedela vlastne ani prečo.“
To tvrdil Václav Havel?
„Povedal to vtedy ironicky, Českú republiku vlastne zakladajú Slováci. Že pôvodne nebola vôľa niečo zakladať, ale keď už to v tom československom kontexte ďalej nešlo, tak vznikla Česká republika vlastne ako zbytkový štát. Nikto z tých, čo sa podieľali na česko-slovenskom rozvode, nebol vtedy schopný sformulovať nejaký koncept ani nejaký dôvod, prečo by mal štát vzniknúť. A Václav Havel, ktorý si rozdelenie neprial, sa stal vhodným symbolom kontinuity.“
Masaryk koncept mal?
„Mal. Napísal knihu, ktorá sa volala Svetová revolúcia. Tam videl zakladanie nových štátov v strednej Európe ako historický trend - rozpadajú sa staré, konzervatívne feudálne ríše a nastupuje éra západnej demokracie. Myšlienku mal, aj keď vieme, že neobstála, pretože prišiel nacizmus a komunizmus.“
A moderní politici?
„Po česko-slovenskom rozpade Václav Klaus takýto koncept nemal. Prišli na to, že s federáciou to nejde a nie je to funkčné - stále používali slovo funkčný - a preto s tým treba niečo urobiť. Václav Havel bol pre nich prijateľný, aj keď ho nemali radi.“
Prečo ho nemali radi?
„Pretože bol symbolom kontinuity s Česko-Slovenskom a symbolom demokratických hodnôt, ktoré boli pre českých občanov dôležité.“
Prezident mal často s Václavom Klausom konflikty. Ani vzťahy s Milošom Zemanom neboli ideálne. Prečo si silné osobnosti nerozumeli?
„Celé to obdobie po roku 1990 bolo poznamenané rozporom: dva protipóly, dvaja Václavovia reprezentovali dva koncepty českej politiky.“
Jin a jang českej politiky?
„Niečo také. Havlovská politika bola založená na hodnotách, nebola iba technológiou moci. Vidí občiansku spoločnosť, nielen mocenské aparáty. A klausovský koncept je presne opačný - on prvý presne pochopil, že politika je boj o moc a v parlamentnej demokracii si vyžaduje mocenské nástroje. Tými nástrojmi sú strany. Napokon on začal svoju stranu takto budovať a aspoň v tomto zmysle uspel.“
Lenže nedostal by sa Havel so svojou nepolitickou politikou do konfliktu aj v iných krajinách?
„Určite. To napätie by istotne bolo aj inde. Ďalšia dimenzia sporu je dôraz na kompetencie a ekonomiku. Klaus medzi stranou, vládou a občanom nepotrebuje žiadneho sprostredkovateľa - stačí trh. Havel tam musí mať občiansku spoločnosť, verejný priestor, kde sa vedie debata o správe vecí verejných.“
Vyzerá to, akoby existovali dve České republiky, klausovská a havlovská, nie?
„Vidíte, že s Klausom to už nie je to, čo bývalo. Havel verzus Klaus platí aj vo vzťahu k medzinárodným inštitúciám, ako je Európska únia. Havel sa snažil sformulovať českú koncepciu európanstva a severoatlantickej spolupatričnosti, a Klaus, naopak, formuloval verziu akéhosi českého euroskepticizmu - ešte predtým, ako Česko do únie vstúpilo.“
Aký je to skepticizmus?
„Veľmi razantný a je proti akémukoľvek obmedzovaniu suverenity štátov, aj preto kritizoval intervenciu NATO v bývalej Juhoslávii.“
Teraz sa o Hradčany uchádzajú práve Klaus a Zeman. Je to paradox? Alebo je to logické?
„Irónia. Mohli odísť zároveň. Namiesto toho, keď jeden protipól odchádza, tak ten druhý by mal záujem. Klaus teraz musí poprieť všetko, čo hovoril. Bol proti priamej voľbe prezidenta a teraz je za a úprimne hovorí, že je ‚účelovo‘ za zmenu spôsobu voľby prezidenta. To je úplný opak havlovskej politiky. Havel vydržal tak dlho aj preto, že aj tí, ktorým sa nepáčil a vyčítali mu kazateľský tón, videli, že je dôležité mať hlavu štátu, ktorá je skutočným garantom ústavy, a ústava sa nemá meniť podľa účelových potrieb tej či onej strany.“
Oponenti ho obviňovali z manipulácie a zákulisnej politiky. „Havel vždy podceňoval rolu inštitúcií, vyjednávania,“ povedal napríklad publicista Jan Urban.
„Je pravda, že havlovská politika apeluje na určitý koncept demokracie zdola - na občiansku spoločnosť, nie na mocenské aparáty. Havel využíval to, čo mal.“
Autoritu?
„Áno, autoritu, na to, čo považoval za dôležité. Nerobil to cez strany a parlament. Nemal svoju stranu a to bolo asi jeho slabé miesto.“
Prezident má mať svoju stranu?
„Mal mravnú koncepciu politiky, čo je dobre, ale v parlamentnej demokracii musíte mať možnosť veci presadiť a tiež sa o niečo oprieť. On takú stranu nemal.“
Určitá jeho neistota plynula práve z toho?
„Ťažko povedať. Nerobil však manipulácie v tom zmysle, že by chcel dotlačiť ľudí k niečomu, čo nechceli. Bola to skôr Havlova politická šikovnosť. Aj Masaryk bol nadstranícky, ale vedel udržať koalíciu piatich strán. Havel nemal stranu, áno, bola to slabina, a tak ju kompenzoval.“
Keď nastúpil na Hrad, jazdil tam na kolobežke a ľudia ho vnímali ako uvoľneného kandidáta nádeje. Záver je, naopak, už veľmi profesionálny - nevytratila sa trochu bezprostrednosť, ktorú ľudia tak oceňovali?
„Určite. Ale všetci sme o trinásť rokov starší. Dnes sa politika banalizuje a rutinizuje. To, nakoniec, do istej miery postihlo aj prezidentskú funkciu.“
Aký máte dnes z Havla pocit?
„Jeho osud je neuveriteľný. Hlavnou otázkou je, do akej miery ho poznačilo, keď sa ako intelektuál, ktorý moc kritizuje a ktorý napísal esej Moc bezmocných - ocitol medzi mocnými. Teda, aká je moc mocných.“
Aká by bola vaša odpoveď?
„Svet mocných ho zaujal, a dnes by mohol napísať esej Bezmocnosť mocných. Zistil, ako sa robí veľká politika a ako sa rozhoduje o dôležitých veciach. Mal fantastickú príležitosť pozorovať či objaviť hranice moci v modernej mediálnej demokracii v kontexte globalizácie. A čo to robí s ľuďmi. To je zaujímavá otázka, na ktorú ešte nepoznáme odpoveď.“
Dá nám ju?
„Teraz má príležitosť tú esej napísať. Pýtal som sa ho, či o tom nechce napísať pamäti, a zdá sa, že nechce. Hovorí, že nie je historik. Nie je Kissinger, nie je ani memoárista typu - vtedy som stretol toho a hovorili sme o tom.“
Takže predsa skôr esej?
„Jeho zaujímali mocenské situácie.“
Nie je to skôr látka pre drámu?
„Presne. Alebo esejistu, ktorý by nad tým premýšľal. Ide o to, popísať moc. Mňačko napísal Ako chutí moc, tak tu by bolo niečo o tej bezmoci mocných. Popremýšľať nad pojmami, ktorými sa ako dramatik i esejista zaoberal. Nechajme sa prekvapiť.“
Súvisí neistota okolo voľby novej hlavy štátu aj s tým, že prezident bude preberať štafetu po Václavovi Havlovi?
„Všetkým je jasné, že jedna éra sa končí. Každého, kto príde po ňom, budú porovnávať s Havlom. Je tu aj otázka: aký typ prezidentstva príde.“
V čom bude ten nový typ prezidentstva?
„Čítal som rozhovor so sociálnodemokratickým kandidátom Jaroslavom Burešom. Povedal, že sa už končí masarykovsko-havlovské prezidentstvo, ktoré kládlo veľké nároky na politikov i na radového občana. Teraz je nová doba.“
Aká?
„Teraz vraj potrebujeme prezidenta pre všedný deň. Tomu Angličania hovoria ‚from the sublime to the ridicoulous‘ - klesnúť hlboko. No, Česi hľadajú prezidenta pre všedný deň.“
A je to dobre či zle?
„Nie je to nič dramatické, preto som použil ten anglický zvrat. Česi to všetci prežijú. Ale vypovedá to o slabinách demokracií. Je to o predčasne unavenej demokracii, ktorá nedokáže vidieť za horizont každodennosti.“
Desať rokov po rozdelení máme stále tendenciu viac vnímať, v čom sú Slováci a Česi odlišní. V čom sme si ale stále podobní?
„Už sme si podobnejší viac, než by si mnohí priznali. Klaus a Mečiar spolu prišli, spolu to rozdelili a spolu odišli. A odvtedy sa Česko a Slovensko približujú.“
Komu rozdelenie viac dalo a komu zobralo?
„To sa nedá spätne dokázať. Asi zobralo obom rovnako.“
Po desiatich rokoch to vyzerá, že rozvod dopadol ako happy end, nie?
„Áno, naozaj to bolo vlastne rýchle a bezbolestné. Dalo by sa povedať, že vytváranie malých národných štátov sa ukázalo byť zbytočné. Veď aj tak suverenitu, ktorú ste si tak prácne vymedzili, teraz v rámci európskej integrácie musíte spochybňovať či zdieľať s ostatnými. Ale nevieme, čo by sa stalo, keby k tomu nedošlo. Vidíte - Slovensko má dnes politicky kompaktnejšiu a reformnejšiu vládu než Česká republika, viac občanov tam podporuje vstup do únie - to je presne opačný obraz toho, čo tu bolo pred desiatimi rokmi.“
Budeme aj o päťdesiat rokov blízkymi, bratskými národmi?
„Identita spoločného štátu tu už nebude. Ale v zjednocujúcej sa Európe to budú predsa len dva štáty, ktoré majú k sebe najbližšie.“
Prečo vlastne?
„Lebo ste nikdy predtým nemali konflikty. Prečo sa Československo na rozdiel od Juhoslávie mohlo rozdeliť tak ľahko? Pretože tam nebola nenávisť či trauma. Keď sa rozišli, zistili, že jedni pre druhých nie sú tým hlavným problémom.“
MAREK CHORVATOVIČ
