Na pondelkovej vernisáži knihy Architektúra Slovenska v 20. storočí - vľavo Matúš Dulla, za vydavateľom Jurajom Hegerom je Henrieta Moravčíková, úplne vpravo architekt Martin Kusý ml. FOTO - JURAJ BARTOŠ

Publikácia Architektúra Slovenska v 20. storočí autorov Matúša Dullu a Henriety Moravčíkovej je založená na polemike

„Od architektúry treba mať odstup,“ stručne zhodnotil azda najvplyvnejší architekt 20. storočia Le Corbusier postoj k stavbe. „Je to nevďačná úloha - mať dielo na verejnosti, ktoré má byť pekné a navyše aj užitočné.“ Dielo Le Corbusiera vydržalo pod tlakom času, odolalo neprajným krikľúňom i novým tendenciám. „Jednoducho preto, že inžinier bol u neho geniálne prepojený s umelcom,“ hovorí Helmut Jahn, ktorého vybrali medzi desiatich najvplyvnejších amerických architektov súčasnosti.

Slovenskú architektúru 20. storočia testujú Matúš Dulla a Henrieta Moravčíková vo svojej obsiahlej publikácii, ktorá je prvým pokusom o jej celostný obraz. Renomovaní kritici a teoretici architektúry tvrdia, že „kniha je založená na polemike. Štýl, ku ktorému sme siahli, spája obvyklé umelecko-historické metódy so spôsobmi kritického žánru. Odstup, o ktorý sme sa usilovali, vyvažuje pozornosť, ktorú venujeme osobitým stránkam architektúry“. Výsledkom je vyše 500-stranová kniha rozdelená na dve časti: historiografickú, ktorá analyzuje storočie našej domácej architektúry, a súpisovú s tisíckou pozoruhodných architektonických diel. Obe časti sprevádza množstvo fotografií.

Zakliatosť periférie

Jedna zo základných otázok slovenskej architektúry znie: Do akej miery je odvodená a do akej miery autentická? Autori odpovedajú, že ide o kombináciu. Viackrát narazili na momenty odvodenosti a vzdialených vonkajších vzorov, ale stretli sa aj s dielami, ktoré tvorivo spracovávajú domáce podnety. Aké má teda slovenská architektúra miesto v kontexte Európy?

„Slovenská architektúra je malé spoločenstvo, ktoré trpí komplexmi z malosti,“ hovorí Matúš Dulla. „Fakt je, že reagovalo na centrálne podnety, ale je aj pravda, že ich netvorilo. V princípe si myslím, že pozícia slovenskej architektúry je na periférii, čo sa často vníma negatívne. Necentrálnosť je však charakteristickejšia pozícia ako centrálnosť. Vyplývajú z nej pozoruhodnosti, akou je napríklad mnohorakosť. Na Jurkovičovom Spolkovom dome v Skalici vidno vplyvy glasgowskej architektúry Mackintosha, jeden recenzent na jedálni na Radhošti tam dokonca našiel narážky na ruský Mir iskusstva. Čiže od Glasgowa až po Moskvu.“

Otázniky nad Jurkovičom

Vyvstáva otázka, že aj spoločenstvo musí byť na dosť vysokej úrovni, aby vedelo vnímať tento široký diapazón. Aj v knihe je uvedená myšlienka Jána Bakoša o „zakliatosti periférie“ - jej odsúdenosti na druhoradosť. Aj podľa Henriety Moravčíkovej nemá zmysel si z toho robiť veľké komplexy. „Žijeme v krajine nesmierne pútavej architektúry a jedným z jej problémov je, že nie je dostatočne propagovaná v zahraničí. Diela sa nedostali do širšej diskusie.“ V tomto smere treba pripomenúť, že kniha má aj anglické resumé a popisky pod súpisom architektonických diel sú aj po anglicky.

Na fotografii poroty Baťovej súťaže na bývanie z roku 1935 v Zlíne sa nad modelmi skláňajú slávni architekti svojej doby. Vedľa Le Corbusiera stojí muž s rukami vo vreckách a so skeptickým výrazom v tvári. Dlho bol neznámy a na jeho mieste bol otáznik. Identifikácia prišla až neskôr. Bol to Dušan Jurkovič - architekt dvoch storočí. Zdá sa, že kniha tieto pochybnosti ešte zdôrazňuje.

„V celej knihe sú otázniky,“ hovorí Matúš Dulla. „Je priestorom na diskusiu. To, čo sme vybrali, je pohľad súčasníka, ktorý si pripomína históriu. Pripomíname si ju stále a tak, aby mala pre nás zmysel. Uvedomujeme si, že aj generácie po nás si ju budú pripomínať po svojom. Preto sa môžeme pýtať, či Dušan Jurkovič je zabudnutý preto, že jeho rané obdobie bolo vlastne slepou cestou. Hoci, so zvláštnym sentimentálnym čarom. Alebo či má zmysel hovoriť o význame jeho neskorších diel, keď sa adaptoval na funkcionalizmus. Otázky vždy zostanú. Spomenutá fotografia je aj o zabúdaní.“

Na otázku, či už možno objektívne hodnotiť slovenskú architektúru 20. storočia - či je už definitívne vypovedaná - odpovedá Henrieta Moravčíková. „Napriek tomu, že kniha svojou rozsiahlosťou evokuje akési konečné hodnotenie, nebolo to našou ambíciou. Tí, čo sa architektúrou dvadsiateho storočia zaoberajú, postrehnú subjektívne názory. Hoci sme sa pokúsili vykročiť z našich subjektívnych pozícií, sú tam prítomné. Ostatne, ani nemôžu nebyť. Iní bádatelia by sa témy zhostili inak.“

ĽUDO PETRÁNSKY