Elena Spasková a Marek Majeský. FOTO – BILJANA SRBLJANOVIĆ
na Spasková * Premiéra 13. decembra 2002 v Štúdiu 12
Ako malé deti, vraví sa o nemúdrom konaní dospelých. Čo však povieme, ak sa deti bijú ako dospelí? Keď ako dospelí vraždia, klamú, strácajú ilúzie? Hovorí sa tomu dospelosť či veľkosť? V Rodinných príbehoch Biljany Srbljanović vystupujú dospelí herci, ktorí hrajú deti, ktoré sa zas na odplatu hrajú na dospelých. Tieto deti nevykrikujú na cisára, že je nahý. Ony samy sú totiž nahé, ale bez nevinnosti. Andrija vie, že múdry človek sa stará o svoj biznis a sprostý drísta. Vojin vie, že je zbytočné si niečo myslieť. Milena vie, že žena je vždy slabšia, a preto je normálne, že ju bijú. Najúbohejšia zo štvorice, Nadežda, zasa vystrašene sľubuje, že „to“ už nikdy neurobí. „To“ v tomto prípade znamená naplánovať si budúcnosť, život, očakávať pokrok, šťastie, mier, vydať sa a nebodaj mať i deti.
Základný, dobre dramaticky vymyslený fór Rodinných príbehov sa veľmi ľahko môže stať kameňom úrazu. Hrať deti je ťažké, hrať deti, ktoré sa hrajú na dospelých, to je už úloha pre geniálnych komikov. Azda ani sama autorka nedokázala byť vo svojej hre na dospelosť konzistentná, sem-tam sa nevyhla vsúvaniu poučných fráz a umelo znejúcich bonmotov. Režírujúcej dvojici Vladislava Fekete a Ivan Hansman sa podarilo naaranžovať niekoľko dobre trafených scén, niekoľko replík skutočne vyšlo – predovšetkým vstupy Mileny v podaní Lucie Hurajovej, celkovo však produkcia pôsobí trochu neujasnene, neprebrúsene.
Biljana Srbljanović je jednou z nemnohých východoeurópskych autoriek, ktoré sa výraznejšie presadili na západných scénach, istotne nielen vďaka konjunktúre balkánskej témy. Aj k nám na Slovensko priniesla pri svojom prvom slovenskom uvedení nástojčivé obrazy nedostatku i hrabivosti, nákazlivého strachu a ešte nákazlivejšieho teroru. V domácom prostredí istotne viac fungujú narážky na konkrétny politický kontext. Aj my však tieto „detské hry“ dobre poznáme a vieme, ako je dobré, ak sa hrajú v divadle.
