„My už nedúfame,“ povedal pre Reuters člen britského záchranárskeho tímu Mike Thomas. „Dávame im najviac ešte jeden deň.“ Podľa neho nemôžu ľudia vydržať päť dní bez vody. V čase, keď Thomas rozprával o beznádeji, niekoľko kilometrov odtiaľ našli ženu, ktorá prežila.

Jyotsnabhen Gandhiová (55) bola zaživa pochovaná 120 hodín. Zavalil ju masívny trám, ktorý ju tlačil na nohy. Vedľa ležalo telo jej 25-ročného syna. „To je zázrak, to je zázrak,“ hovorili si potichu okolostojaci Indovia.

„Skupina švajčiarskych záchranárov to už vzdala a odišla, ale potom sa nám ju podarilo vytiahnuť,“ povedal člen mestskej rady. „Je vo veľmi kritickom stave. Práve som jej amputoval ruku a dve nohy, stále však musíme čakať. A potom sa uvidí,“ informoval lekár z miestnej nemocnice. „Nad sto hodín? To sa už blíži k svetovému rekordu,“ povedal prekvapený šéf nemeckých záchranárov Jochen Jakowski.

Pozornosť záchranárov sa teraz obracia na tých, ktorí nemajú nič okrem života. Spia pod provizórnymi stanmi, nemajú jedlo, vodu. Po zdevastovaných uliciach starobylého Ahmadábádu sa motajú ľudia a dožadujú sa jedla. Iní len postávajú pri záchranároch a sledujú, či náhodou nenájdu ich príbuzných. Medzi ľuďmi sa šíri strach z epidémií chorôb, niektorí v panike utekajú do bezpečnejších oblastí.

Dedinčania prepadávajú nákladné autá s humanitárnou pomocou. Reportérka CNN videla, ako takýto konflikt riešili policajti. „Keď hľadáme jedlo, polícia nás odháňa,“ povedal jej jeden z vyhladovaných Indov. „Strieľajú po nás, bijú nás a kričia: Zlodeji! A ľudia umierajú. My žiadame vládu o jedlo. Ak ho nedostaneme, ľudia sa začnú zabíjať.“

Užasnutí lekári hovoria o nezlomnej viere, ktorá týchto ľudí drží pri živote. „Tu sú ľudia nábožní, majú takú vieru, že nepotrebujú ani psychologickú poradňu,“ tvrdí indický lekár Hočandání.

Medzi záchranármi, zachránenými a zranenými sa pohybuje zopár novinárov. Korešpondent The Independent sa práve skláňa nad päťdesiatnikom Ramšom Sonim, ktorý leží na nosidlách. Záchranári ho len nedávno vytiahli spod zrúcanín, má len menšie zranenie na nohe a rozpráva novinárovi svoj príbeh. „Bol som doma, práve som pil čaj, keď sa všetko začalo triasť. Zostal som však pri stene a to ma zachránilo. Strop a aj steny sa lámali a jedna po druhej padali okolo mňa. Všetko sa ponorilo do tmy. Päť dní som ležal v ruinách. Nemal som nič na pitie ani na jedenie. Celý čas som sa modlil k svojmu Bohu,“ hovorí Ramšom. (miš)