Doktor Abdul Habíb Azadi žije so svojou manželkou v hlavnom meste Tadžikistanu Dušanbe. Zo svojho rodného Afganistanu utiekol pred deviatimi mesiacmi: ako etnický Tadžik zažil nátlak zo strany prevažne paštunského Talibanu a ako vzdelanému človeku sa mu priečili stredoveké maniere tohoto hnutia.

Cesta z krajiny nebola veľmi nebezpečná, zato ale drahá. „Bez problémov som sa dostal na územie afganskej opozície a tam už som si musel zariadiť všetko potrebné. Najprv pasy – každý po stovke dolárov. Potom víza do Tadžikistanu – normálne síce stojí tak okolo stovky, inak než na čiernom trhu a za päťsto dolárov ho ale získať nemožno,“ hovorí. Dnes si doktor Habíb prenajíma na dušanbskom 92. sídlisku malý byt a pracuje na afganskej vojenskej klinike, kde armáda opozičného lídra Ahmada Šáha Masúda lieči svojich ranených. Občas si tiež vyrazí „prilepšiť“ ako vojenský lekár späť do Afganistanu – za desaťdennú stáž dostane sto dolárov.

Táto cesta je ale spojená s rizikom, že sa už nedostane späť. Doktor Habíb preto nemôže letieť vrtuľníkom priamo z Dušanbe, ale musí ísť až na južnú hranicu k rieke Pjandž. Tu už platí tajná dohoda afganského vojenského atašé s tadžickou vládou, že je možné prekračovať hranicu kdekoľvek a bez problémov.

Dávno už totiž nemá v pase platné vízum – to vypršalo pred piatimi mesiacmi. Obstarať si ho na celý rok stojí stovky dolárov, a tak sú doktor Habíb i jeho žena v krajine vlastne nelegálne. Keď ich kontrolujú policajti, „vykúpia“ sa peniazmi. Taxy sú už pevne dané: za človeka bez registrácie 1000 tadžických rubľov (asi 20 korún), za previnilcov bez víza 3000 rubľov (60 korún) a pokiaľ je chytený utečenec bez akýchkoľvek dokladov, stojí to 20-tisíc rubľov (400 korún). „Radšej im dám, koľko chcú, než by som sa nechal odviesť na stanicu. Afgancov tam potom ponižujú a bijú,“ podotýka doktor. Habíbových krajanov je v krajine niekoľko desiatok tisíc.

Veľké afganské menšiny sú aj v ďalších stredoázijských štátoch, najviac v Uzbekistane a Turkmenistane. Emigranti utekajú predovšetkým pre problémy s Talibanom alebo z ekonomických dôvodov. Vo svojom novom pôsobisku sa živia hlavne obchodovaním, a pretože im nechýba talent ani pracovitosť, sú často úspešnejší než miestni. Vo všetkých stredoázijských krajinách to vyvoláva xenofóbne nálady a správanie starousadlíkov k prisťahovalcom je často nepriateľské. „Afganec príde len s pasom a malou taškou – a za pár dní si tu otvorí v Dušanbe obchod. Zaberá miesto naším ľuďom a tí potom bezcieľne blúdia mestom a nemajú prácu,“ hovorí muž v stredných rokoch.

Prezieravý postoj k Afgancom zdieľajú i štátni úradníci, ktorí sa veľmi boja možnosti, že niekoľko tisíc utekajúcich pred Talibanom násilne prekročí tadžicko-afganskú hranicu. „Je to nevďačný údel – keď počas občianskej vojny v Tadžikistane utekali Tadžici do Afganistanu, my sme im pomáhali, ako to len šlo. Teraz sa situácia obrátila, ale oni už zabudli,“ hovorí doktor Habíb. I tak sa mu v tadžickom exile žije lepšie než doma v Afganistane. Rovnako ako ostatní jeho krajania si ale nemyslí, že by Dušanbe bolo konečnou stanicou.

Po niekoľkých rokoch si mnohí z nich zarobia dosť peňazí na to, aby si zaplatili u prevádzačov cestu ďalej na západ: Moskva vraj „stojí“ 600 dolárov, stredná Európa 2-tisíc a Británia 20-tisíc amerických dolárov.

PRE SME – TOMÁŠ VLACH, ŠÁRKA KUCHTOVÁ, agentúra Daroga, Dušanbe, Tadžikistan