Romain Duris ako Xavier.
FOTO – MARS FILMS
Xavier má 25 rokov a nie je si istý, či je toto najkrajší vek jeho života. Je pravda, že v podstate sa nemá na čo sťažovať. Po prvé, má peknú frajerku, ktorú hrá, hm, nejaká Audrey Tautou. Jeho mama? Zostala verná svojim pár zaprášeným ideálom šesťdesiateho ôsmeho roku. Márne trvá na tom, aby sa Xavier stravoval vegetariánsky, kdeže by sa jej mohlo podariť nahnať potomstvo pod sud s vypáchnutými ideologickými predpismi.
Priemerne motivovaný študent Xavier sa netrápi pre peniaze, neničia ho lepkavé city, ani žiadne neriešiteľné existenciálne trampoty. Skoro by sa dalo povedať, že toho Xaviera absolútne nič nezaujíma. Ale práve o to ide: banalita postáv, vo filme aj hocikde inde, je niekedy veľkým tromfom a dokáže vydestilovať situácie, čo divákom prenikavo pripomenú nekonečné množstvo vecí. To je prípad Cédrica Klapischa a jeho snímky Erasmus alebo Priatelia po španielsky. Komédie, v ktorej každý neomylne spozná bezvýznamné momenty – smiešne alebo nie, čo mu vykolíkovali jeho vlastný život.
Takže Xavier má 25 rokov a veľké starosti do budúcnosti: vstúpiť do sveta práce a spoločenského konformizmu. Než sa stane vysokým úradníkom na jednom zjavne sklerotickom ministerstve, musí na rok odísť do Španielska, do Barcelony, aby sa naučil jazyk Pedra Almodóvara a poznať pár fínt, týkajúcich sa zákonov ekonomického vesmíru. Má tam spoločný byt s niekoľkými osobami, ktoré sa javia ako z iného európskeho štátu, a zvedie ho jedna z jeho pekných rovesníčok (Judith Godreche), trpiaca v zlom manželstve. Prežije horko-sladký rok.
Melanchóliu Cédrica Klapischa posilňuje krutý humor. Má schopnosť hovoriť o sociálnej podmienenosti bez toho, aby sa zaplietol do moralizovania. Francúzske filmy sa často delia na autorské, diabolsky prísne, a ľudové komédie, prudko neviazané. Cédric Klapisch patrí do zriedkavej tretej kategórie režisérov, ktorí – ako superhviezda Jean-Pierre Jeunet, režisér Amélie, alebo Agnes Jaoui, ktorá bola režisérkou Každý to rád inak – vedia urobiť z obyčajných, minimálnych situácií všeobecné príbehy.
Máme tu nenápadný, príjemný film, ktorý nechce meniť filmovú gramatiku, ale triafa presne. Prefíkaný, škodoradostný, a nakoniec dojemný. Je možné, že filmu Erasmus alebo Priatelia po španielsky sa podarí zhypnotizovať veľké publikum. Bolo by to len spravodlivé.
