Svetozár Ilavský na vernisáži svojej výstavy Asociačný experiment Sokol, ktorá sa v Galérii mesta Bratislavy v Pálffyho paláci otvárala v deň storočnice Kolomana Sokola - 12. decembra. FOTO SME - ĽUBOŠ PILC
Svetozár Ilavský ponúka výtvarnú hru s asociáciami. Spôsobil prievan, v ktorom sa mu lepšie dýcha.
Každá tvorba je v podstate hrou, tvrdí výtvarník SVETOZÁR ILAVSKÝ (1958). Výtvarné umenie je hrou s pojmami, s atribútmi, s priestorom, s farbou. Je hrou s kontrastmi a ich vzájomnými vzťahmi. Je hrou so stanoviskami. Niekedy vážnou, inokedy menej. Je hrou predovšetkým pre tvorcu. Ak sa do nej zapoja aj diváci, nastáva komunikácia.
Ilavský rozohral svoju hru v Galérii mesta Bratislavy v Pálffyho paláci. Nazval ju Asociačný experiment Sokol a venoval ju storočnici Kolomana Sokola. Kolekcia obrazov a montáží ponúka ďalšiu kapitolu výtvarných stretávaní Sokol - Ilavský. „Určite sa niečo uzavrelo, ale práve počas práce na tejto výstave sa mi pootváralo niekoľko nových dverí,“ povedal pre SME Svetozár Ilavský. „Určite stojí za preskúmanie, čo je za nimi. Každé dopovedanie nastoľuje ďalšie otázky. Myslím, že tieto pootvárané dvere urobili prievan, v ktorom sa mi lepšie dýcha.“
Prúd asociácií
Tvorbu Kolomana Sokola registruje Ilavský od detstva a posledných dvadsať rokov sa touto témou niekoľkokrát zaoberal aj pracovne. Prvú poctu Sokolovi namaľoval ešte ako študent Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave k jeho osemdesiatke. „Aby som sa teraz vyhol prvoplánovým interpretáciám, vybral som si práve tú ‘najprvoplánovejšiu‘.“ Svoj zámer vysvetľuje psychiatrom Petrom Breierom, ktorý mu do katalógu napísal: „Asociačný experiment je projektívna psychologická metóda, pri ktorej má testovaná osoba čo najrýchlejšie a bez cenzurovania prvého nápadu reagovať na súbor podnetných slov alebo podnetov z iných zmyslových modalít. Test odhaľuje potlačené emócie, odchýlky myslenia a štruktúru osobnosti.“
Spustil sa prúd asociácií. Výbuch myšlienok. Poukladané poznatky i zážitky z vedomia i podvedomia sa dostali na obraz.
Hrana banality?
Koloman Sokol mal svoju bájnu krajinu Kaburaba. Je to krajina, v ktorej práve on žije a tvorí. Podobná krajina si kreslí kontúry aj v Ilavského predstave. Niekedy sa zdá, akoby jeho asociácie balansovali na hrane banality. Prvky každodennej reality sú zasiahnuté výtvarným sprievodom. Sokolove pečiatky, lodičky na hlave a podpisy jeho psom Sambom nachádzajú v Ilavského obrazoch svoju paralelu. Nazval ich „medzihry“, ktoré mu slúžili ako sprievod. Spájajú hlavné témy, podporujú ich, či zase relativizujú.
Slovo banalita však Ilavský odmieta. „Neviem, či tieto medzihry sú banálne,“ hovorí výtvarník. „Sú rovnako dôležité ako hlavné témy. Jedno bez druhého môže len ťažko existovať. Aj život je plný banalít, ktoré sú možno odrazovou plochou pre veľký čin. V treskúcom mraze môžeš byť akokoľvek naobliekaný, keď nebudeš mať na nohách jedny banálne topánky, bude ti zima.“
Tretí vzadu
Autor výstavnej koncepcie Ján Abelovský v katalógu píše, že mottom expozície by mohlo byť aj Ilavského pečatidlo s iniciálami V.D.V.M.N.S. - čiže Všetky Dobré Veci Majú Niečo Spoločné. Autor to prirovnáva k ohmatávaniu ideálu. Ako keby niekde v čase a priestore existovala absolútna hodnota, ku ktorej sa snažíme približovať. Nikto presne nevie, ako vyzerá, ale keď sme pri nej blízko, je to cítiť.
„Pri študovaní Sokolovho diela som našiel niekoľko analógií. Sokol - Rainer, Sokol - Basquiat alebo Sokol - Botticelli. Schválne som sa vyhýbal notoricky známym príkladom, ako Picasso či Moore a hľadal vzťahy, ktoré nie sú až také zreteľné, a celkom určite aj polemické. Asociačný experiment Sokol ma priviedol až k podobnostiam, kde už Sokol vôbec nefiguruje, kde sú položené vedľa seba veci, ktoré iba evokujú podprahovú sokolovskú expresivitu, nervozitu, pocit ohrozenia, atak, útek, azyl.“ Ako píše Abelovský, „… kde je Sokol prítomný len podmienečne ako ,tretí vzadu‘.“
ĽUDO PETRÁNSKY
