Deň plný vyjednávania v Kodani unavil všetkých. Okolo siedmej večer dohoda stále chýbala, politici bez prestávky rokovali, na veľkoplošných obrazovkách svietil nápis: „Tlačové konferencie sú posunuté.“ Tisícky novinárov v presscentre sa bezradne mrvili na stoličkách, čakanie na dohodu začínalo byť nudné.
Celý deň blúdili v dave po chodbách, z tlačovky na tlačovku, prenasledovali premiérov, ministrov či hovorcov. Neoficiálne informácie z rokovaní sa šírili neuveriteľne rýchlo a vytvárali popri oficiálnom priebehu vyjednávaní akúsi druhú realitu: každú chvíľu to vyzeralo, že Poľsko na protest odíde z rokovaní, potom sa zasa šírili správy, že už európsku ponuku prijalo.
Novinári v úsilí zistiť čo najviac spovedali každého, kto mal sako a červenú visačku delegáta. Keď prišiel na obed do presscentra hovorca poľskej vlády, redaktor tureckej CNN mu reflexívne priložil k ústam mikrofón. Po chvíli sa poľského kolegu spýtal: „Prosím vás, kto je to?“ Odpoveď znela: „Hovorca poľskej vlády.“ Turek usúdil, že hovorca ho vôbec nezaujíma, a pokračoval v ceste.
Britskú novinárku z The Independent Poliak síce zaujímal, ale hnevalo ju, že hovorí po poľsky. „Po anglicky, prosím,“ prosila zachrípnutých hlasom. Nakoniec trpezlivo počkala na koniec brífingu a od poľských novinárov zistila, čo povedal.
V podvečer napätie povolilo. Od únavy. Agentúrni spravodajcovia už nechrlili informácie, neoficiálne správy „z diplomatických zdrojov“ postupne strácali zmysel, lebo ich bolo priveľa. Všetci rezignovane čakali na oficiálnu tlačovú konferenciu.
Dočkali sa pred pol ôsmou.
Autor: MICHAL FRIŠ, Kodaň
