Nový reakcionár Alain Finkielkraut.
FOTO - LIBERATION
tie poriadku), ktorá vyšla v prestížnom vydavateľstve Editions du Seuil. Lindenberg v nej vášnivo obviňuje spisovateľa Michela Houellebecqa, filozofa Alaina Finkielkrauta a mnohých ďalších ako „nových reakcionárov“.
Všade len šou
Naproti tomu svojho kolegu filozofa Luca Ferryho, súčasného ministra školstva, Daniel Lindenberg ušetril, hoci aj on, a dávno pred Houellebecqom, kritizoval „šesťdesiatosmičkové myslenie“. Mnohé z Lindenbergových zlostných poznámok znejú presvedčivo, aj keď samy osebe nie sú nové: veľké pravdy revolučného šesťdesiateho ôsmeho roku prišli o svätožiaru. Masová kultúra, štátne školstvo, náboženská tolerancia a občianske práva pre každého už dnes vo Francúzsku neznejú tak ako kedysi. Keď sú pri štátnej škole v jednom kuse nejaké výtržnosti a bitky alebo keď úroveň výučby klesá pod ťarchou vysokého podielu arabských detí, ani niekdajší pravoverný šesťdesiatosmičkár neváha a svoje deti pošle do katolíckej školy.
„Päť skinhedov znásilnilo Cejlónčanku,“ Lindenberg pobúrene cituje spisovateľa Mauricea Danteca. „Rasistický zločin. Päť senegalských súrodencov znásilní mladú belošku. Predmestská dráma.“ Ešte zreteľnejší je Michel Houellebecq. Jeho posledný román Platforma je otvorene protiislamský. V rozhovore pre Lire povedal, že je to „najhlúpejšie náboženstvo“ zo všetkých, a prinieslo mu to súdnu žalobu. Súd ho však nakoniec oslobodil.
Lindenberg je rozhorčený aj tým, ako Houellebecq zhadzuje niekdajšieho ministra kultúry a neskôr školstva Jacka Langa, organizátora pouličných ľudových slávností („všade len šou, nikde kultúra“). Lindenberg nevolá po poriadku len rozčúleným hromadením citátov. Chcel vyvolať reakciu - a podarilo sa mu to.
Pohoršenie vyvolal tým, kam tých novodobých pravicových úchylkárov zaradil - do kultúrnohistorickej vetvy, v ktorej vidí jednak vážené mená ako Flaubert či Renan, a vedľa nich pochybné postavy ako Carl Schmitt či Charles Maurras, protidreyfussovec a zakladateľ hnutia Action francaise, ktoré sa pokúšalo zrušiť parlamentnú demokraciu pouličnými bojmi, ba terorizmom. „Noví reakcionári,“ varuje Lindenberg, „ešte nie sú politicky organizovaní. Ale už existuje dosť náznakov, že sa pripravujú na výskok a že budú nasledovať príklad svojich amerických duchovných spriaznencov.“
Na križovatke
Michel Houellebecq sa k pamfletu zatiaľ nevyjadril. Niektorí reagovali ironicky. Blandine Kriegel, autorka sporného posudku, ktorý odporúčal vláde, aby zakázala v primetime vysielať pornografické programy a programy zobrazujúce násilie, sa ozvala, že sa cíti prehliadaná a že by tiež chcela byť na Lindenbergovej čiernej listine. Ale väčšina „nových reakcionárov“ vzala tú vec vážnejšie.
V týždenníku L‘ Express vyšiel nedávno Manifest za slobodné myslenie. Alain Finkielkraut a šesť ďalších signatárov prirovnávajú Lindenbergov pokus intelektuálne ich zhodiť k stalinistickým monsterprocesom. „Ideológovia nemôžu zniesť, že na rozdiel od nich vychádzame z reality. Áno, myslíme si, že nespokojnosť mnohých Francúzov, verejnú a sociálnu neistotu musíme brať na vedomie a analyzovať. Áno, myslíme si, že bolo chybou vzdať sa francúzskeho integračného modelu a že prvou obeťou tej chyby sú potomkovia emigrantov. Áno, bojíme sa naivity tých, čo podozrievajú každého, koho stiesňuje všadeprítomnosť pornografie, z hierarchického myslenia, a pritom označia za islamofóba každého, kto sa odváži kritizovať islamských fundamentalistov za to, ako zaobchádzajú so ženami.“
Akokoľvek sa táto debata bude vyvíjať, komentujú diskusiu noviny Libération, je jasné, že francúzska ľavica stojí na križovatke. Tak, ako to bolo v roku 1983, keď sa zriekla túžby po poštátňovaní a uzavrela mier s trhovým hospodárstvom. Jedna z možných alternatív, neeurópsky národný socializmus, ktorý reprezentujú Régis Debray a bývalý minister vnútra Chévenment, v prezidentských voľbách skrachovala.
„V poslednom čase sa podozrivo často hovorí o Tocquevillovi. Že by celá ľavica znovuobjavila liberalizmus, ktorý sa tešil úcte v osemnástom a devätnástom storočí a v dvadsiatom upadol do nemilosti? Nie je vylúčené, že ešte aj ideológovia sa sklonia pred starou pravdou: fakty ležia vpravo,“ píše taliansky denník Corriere della sera.
ANDREA PUKOVÁ
MARTA FRIŠOVÁ
