Arthur Lydiard v roku 1965.
FOTO - ARCHÍV
V prímorskom novozélandskom Stanmore Bay tlačil za úsvitu vozík s mliekom muž v strednom veku, už trochu pri tele, a lapal dych. Nekráčal ani pomaly, ani rýchlo. Čas, vzdialenosť a rýchlosť znamenali pre neho viac než pre ostatných ľudí. Odovzdal poslednú fľašu, zaparkoval vozík vedľa ojazdeného forda a bežal na pláž a blízke pastviny.
ARTHUR LYDIARD (narodený 1917), rodák z Aucklandu, nikdy nebol špičkovým rugbistom ani atlétom. Ba ani študentom. Civilným povolaním obuvník, pre všetkých čudák, behal od rána po dunách, v piesku, cez lesy. Nadoraz a ešte o čosi dlhšie. Do vysilenia a ešte pár metrov. Prekonával bolesť, až sa jeho nohy stali ľahkými ako pierko. Ráno sa potom zase „zapriahol“ do vozíka, aby mal z čoho žiť. A znovu behal, päťdesiat kilometrov denne. Potom si našiel bývalý neúspešný maratónec skupinku bežcov, ktorí ochotne napodobňovali jeho rehoľu. Dnes sa tomuto spôsobu hovorí jogging a pestujú ho pre zdravie stámilióny ľudí. Z neznámych mládencov sa stali slávni olympijskí víťazi - Petra Snella považujú mnohí za najlepšieho míliara všetkých čias, Murray Halberg si dobehol v Ríme po zlato na 5000 metrov s ochrnutou ľavou rukou.
Ako maliar krajiny
Pointa obľúbenosti Lydiardovej novinky bola v prostredí. Novozélanďan totiž odmietal naháňať zverencov okruh za okruhom na škvare štadióna, ale vyberal im rozmanité terény. Ako maliar krajiny si našiel vždy iný plenér. A Nový Zéland je čarokrásny. Bežecké tankery námahy, v špičkovom období vraj týždenne až päťsto kilometrov (!), sa znášali ľahšie. Aucklandské noviny však boli plné článkov o nezmyselných metódach kouča bez vzdelania, ktorý kántri športovcov. Lydiard neskrýval myšlienky: „Priemerný pretekár nie je žiadny pretekár. Každý môj zverenec musí udržať vysoké tempo, v záverečnej dvojstovke pridať a pár krokov pred cieľom musí mať tmu pred očami. Inak je práca trénera i atléta márna.“ Bývalý obuvník, ragbista a maratónec ale až taký kruťas nebol. Podstatou bolo vydať všetky sily a kúsok pridať. Lydiardovi, ktorý sa vždy snažil pri tréningu držať s bežcami tempo, sa znížil tlak, dýchavičné srdce sa upokojilo, hlavou sa preháňali endorfíny, hormóny prinášajúce pocit sviežosti a optimizmu.
Novozélanďan mal aj prominentných neprajníkov. Prvý pokoriteľ štvorminútovej hranice na míľu, Brit Roger Bannister, uznávaný neurológ, ktorý ihneď po famóznom výkone išiel ordinovať, neskôr povedal: „Lydiardove metódy nie sú žiadnym prevratom. Jednoducho mal šťastie, že našiel takého vynikajúceho atléta, akým bol Snell.“ Slávny Brit z Harrowu mal i nemal pravdu. V Snellovom prípade bol veľkým prorokom.
Prvé eso - talentovaný Snell
Lydiard hľadal vhodné typy zásadne na vidieku. Snella (narodený 17. decembra 1938) objavil v osade Opunaka. Mladý atlét zabehol dvojstovku za 22 sekúnd, so žrďou preskočil 390 cm, devätnásťročný bežal maratón. Na olympiádu 1960 do Ríma prišiel ako outsider a pôsobil neotesaným dojmom muža z buša. Novozélanďan, o ktorom išiel chýr veľkého talentu, zdrvujúcim finišom zdolal na 800 metrov svetového rekordéra Rogera Moensa. Po pretekoch hovoril potichu: „Chcel som byť tenistom. So svojím spolužiakom Gerrardom som hral vyrovnané stretnutie a on hral Davis Cup.“ Peter sa nechvastal. Narodil sa na šťastnej planéte. Na čo siahol, to mu vyšlo. Vyštudoval stavebné inžinierstvo, urobil si doktoráty z filozofie a medicíny. Na OH 1964 potom zvíťazil na 800 m i 1500 m. Patril do kategórie rodených víťazov. Dnes je uznávanou kapacitou v odbore športového lekárstva.
Druhé eso - hendikepovaný Halberg
Snell v Ríme prekvapil, ďalší Lydiardov zverenec Murray Halberg na 5000 metrov šokoval. Tiež sa narodil v osade s klasickým maorským názvom Eketalmua. Študoval v Aucklande, kde sa v školskom zápase pri tvrdom rugby na austrálsky spôsob ťažko zranil. Lekárom sa poďakoval, že žije, hoci s prognózou večne ochrnutej ľavej časti tela. Začal sa liečiť sám, cvičiť na pokraji síl. Noha mu zázrakom ožila. Skúšal dokonca behať, chlapec tvrdý ako žula, stvorený do Lydiardovej skupiny. Keď mal dvadsaťjeden rokov, dosiahol na míľu čas 4:30 min. V období, keď Bannister dávno zabehol túto trať pod štyri minúty. Slávny tréner ale vyhlásil ostro: „Chcem ho!“ Lydiard potom vo svojich pamätiach dodal: „Nechceli sme lacné úspechy. Pre mňa bolo najdôležitejšie spoznať dušu športovca. A potom som ho presviedčal o viere vo vlastné sily. Murrayova túžba niečo dokázať bola obrovská, duša čistá a v mojom tíme ťahal všetkých, s prepáčením, silou pivovarského koňa. Keď raz vyhrá olympiádu, nebude to náhoda.“ Lydiard v knihe prisahal, že vety vyslovil pred rímskymi hrami 1960. Bežec v typickom čiernom novozélandskom drese s takmer nehybnou ľavačkou utiekol všetkým už pred zvonením do posledného kola.
Traja atléti a jeden horolezec
Halberg sa stal neskôr výborným trénerom, vedie viaceré detské nadácie pre talentované i postihnuté deti. Britská kráľovná Alžbeta II. ho povýšila do šľachtického stavu s titulom sir. Najlepší novozélandský športovec roka tradične preberá Cenu Murraya Halberga. Snell získal doktorát viacerých chýrnych amerických univerzít, napríklad Harvardu. Vizionársky Arthur Lydiard stále behá v osemdesiatich piatich rokoch spolu s manželkou Joelyne na plážach pri Aucklande a málokto vie, že vidí priekopníka joggingu.
Práve túto trojicu pokladajú na Novom Zélande spolu so sirom Edmundom Hillarym, prvým mužom, ktorý vystúpil na Mt. Everest, za najslávnejších ľudí ostrova, pre mnohých akoby na kraji alebo v nepoznanom raji sveta.
