FOTO – ARCHÍV
Roku 1954 vytvoril posledný grafický list, ale považujú ho za zakladateľa slovenskej modernej grafiky. Počas pedagogického pobytu v Mexico City nenakreslil ani jeden obraz, ale doteraz tam o ňom hovoria ako o jednej z najdôležitejších osobností, ktorá ovplyvnila grafiku dvadsiateho storočia v Mexiku. V korešpondencii vždy zdôrazňoval, že odmieta vystavovať a pritom v šesťdesiatych rokoch vystavoval s Kokoschkom či Kupkom. Aj v najnovšom dokumente režiséra Igora Dobiša zaznieva jeho replika, ktorú vraj s obľubou opakuje už tridsať rokov: „Dnes sa mi zdalo, že som načisto mŕtvy, až som sa postupne predieral k novému životu.“ A to zajtra oslávi Koloman Sokol sto rokov.
Život ako záplata
Koloman Sokol počas umeleckej dráhy zažil nemálo trpkých chvíľ, čo potvrdzujú aj jeho slová: „Život je samá záplata a tá moja bola vždy zle prišitá - tak sa nedivte biede, ktorou som prešiel.“ Ako štvorročného ho matka nechala napospas osudu na stanici v Liptovskom Mikuláši. Ujal sa ho strýko, ale hrdý Koloman vytiahol z vrecka posledných desať grajciarov a povedal: „Pišta báči, nechcem byť u vás zadarmo.“ Neskôr sa vyučil za údenára v Košiciach a dodnes spomína na doktora Mathého, ktorý podporoval jeho výtvarný talent.
Roku 1921 sa stal žiakom súkromnej kresliarskej školy Eugena Króna v Košiciach, o štyri roky neskôr ho prijali na Akadémiu výtvarných umení v Prahe, kde študoval grafiku u Maxa Švabinského. Podarilo sa mu to však až na tretíkrát, preto prestávku vypĺňal návštevami Súkromnej školy Gustáva Mallého v Bratislave. V tridsiatych rokoch sa stal členom elitného spolku Hollar a oženil sa s Lýdiou Kratinovou. Študoval v Paríži a od roku 1937 vyučoval na univerzite v Mexico City. Vojnu prežil v Spojených štátoch.
Zo Slovenska odišiel v roku 1948, nikdy naň nezabudol. „Spomínal na Vincenta Hložníka, Albína Brunovského a vôbec fenomén slovenskej grafiky. Na pražskú akadémiu, ktorá mu otvorila cestu do sveta, na Mexiko, kde sa stal uznávaným majstrom, a na psíka Samba. Jeho smrť bola pre neho takým silným zážitkom, že svoje diela začal od polovice sedemdesiatych rokov podpisovať ako Sambo,“ hovorí spoluautor (s fotografom Tiborom Huszárom) mohutnej umelcovej monografie Ivan Jančár, ktorý k Sokolovi pravidelne chodí od roku 1993. Aj v týchto dňoch je pri ňom v arizonskom meste Tuscon. „So zdravotným stavom Kolomana Sokola je to už trochu horšie. Posledné tri roky už netvorí, lebo má problémy s očami a nedávno mal zápal pľúc.“
Územie Kaburaba
„Tam, kde umelecká tvorba znepokojuje, prináša pred oči neistoty, konflikty - to, čoho je svet plný - tam sa odvrátia, nechcú sa znepokojiť, ale upokojiť, a nádhera novej zvláštnosti, nové báje - to pre nich nie je nevyhnutná potreba života. Novorozprávané báje sú oblasťou neznáma a budú dokazovať, že neexistuje. A tak možno s veľkým darom je niekedy treba prijať aj veľkú samotu,“ píše v jednom z listov Koloman Sokol.
A aby si „veľkú samotu“ spríjemnil, vymyslel si zvláštnu krajinu. Nazval si ju Kaburaba a charakterizoval ju takto: „Kaburaba je územie vždy tam, kde som ja. A tak som vždy doma. Tu niet hodností ani druhorakostí: všetko má rovnakú dôležitosť. Či žobrák, či filozof, kráľ, bábkar či šuster, všetci sú v princípe rovní.“
Svetonázor ako výtvarná poetika. Byť vždy doma tam, kde má podmienky na prácu. V jeho dielach netreba hľadať konkrétne príbehy a jasné významy. Sú to metafory, ktoré naznačujú podoby našich osudov. Prelína sa v nich celoživotná skúsenosť autora s jeho snami, predstavami, osobné poznanie s túžbami a vierou.
Obraz Človeka
„V Kolomanovi Sokolovi sa po prvý raz zjavil v našom umení tvorca, ktorému výtvarným problémom sa stal skutočne Človek,“ napísal v predslove k Sokolovej monografii zo šesťdesiatych rokov Vincent Hložník. „Prišiel v ňom ktosi, kto chcel ukázať a vyjadriť Človeka v jeho podstate; ktosi, komu nebolo ľahostajné, že slovenský človek sa utápal v nerestiach, že trpel, ba že nezriedka opúšťal i vlasť a blúdil svetom ako večný Ahasver.“
Autenticita výtvarného výrazu Kolomana Sokola neznesie žiadny kompromis. Jeho náročnosť bola povestná. Najviac bol nespokojný sám so sebou. Ustavične premaľovával staršie obrazy a hľadal v nich nové príbehy. Odmietal umeleckého agenta, čo je na americké pomery vec neslýchaná. Nezaujímal ho úspech, iba tvorba. Samozrejme, aj Sokol mal vzory - ostatne, kto ich nemá? Poučenosť je pre neho prostriedkom na dosiahnutie originálneho výtvarného programu. Už dnes je isté, že jeho horizont presiahol storočie.
