Atmosféra Tanečného domu v bratislavskom V-klube. FOTO – MUZICKA
Mestu folklór neprekáža, skôr naopak. Prvý utorok v mesiaci sa bratislavské Véčko zapĺňa mestskými ľuďmi, ktorí dychtia po dedinskom folklóre. Skupina mladých folkloristov menom Draguni si vzala do hlavy, že predstavia Bratislavčanom večery zvané Tanečné domy, kde sa zabáva viac tancom než alkoholom. Ako vnímajú Bratislavčania folklór? „Dosť aktívne, pretože tu žijú ľudia, ktorí sem v minulých desaťročiach prišli z rôznych kútov Slovenska,“ dodáva Tomáš Brunovský z kapely Muzička, ktorá mešťanom hrá do skoku.
Rande na Marse
Tančiarne v Bratislave nie sú novinkou. Folklórne veselice sa sporadicky objavovali v kultúrnych ustanovizniach aj krčmách. Často však skĺzli do alkoholického oparu, v ktorom tanec nahradila opilecká motolica. „Tentoraz je to škola tanca. V druhej časti večera je zábava, kde sa opakujú tie regióny, ktoré sa učili doteraz - Kokava a Zuberec,“ vysvetľuje jeden z organizátorov Tanečného domu Fero Morong. „Chceme sa vyhnúť násilnostiam. Už nijaké kŕčovité úsmevy ani požiadavky na krásnu tvár, dokonalú techniku. Keď sa stretneme niekde na Marse, jeden by bol z Košíc a druhý z Bratislavy, vedeli by sme si zatancovať napríklad čardáš. Na Slovensku je hudba, ktorá ťa núti tancovať, aj keď nevieš kroky. Keď máš základ, môžeš aj improvizovať.“
Svet sa zamiloval do všetkého, čo má nálepku etno. Každý chce niekam patriť. Do Véčka na slovenský Tanečný dom chodí čoraz viac ľudí. ,,Po vstupe do jednotnej Európy budú mať hlavné slovo silnejšie tradičné kultúry,“ tvrdí Morong.
To, čo sa vyučuje vo Véčku, je tanec z vidieka. Odzrkadľuje život vidiečana devätnásteho storočia. Či sa dokáže stať odrazom života Slovákov okolo roku 2002, ukáže čas. Ak sa to podarí, zo skanzenu nášho folklóru bude na zlosť puristov znovu rušná štvrť, plná hluku aj smetí. Fero Morong v tanečnom dome sleduje jeden pár. „V živote netancovali folklór, ale zaujíma ich to. Spravia pohyb, gesto, ktoré im nikto neukázal. Niekedy im to ide lepšie ako tým, čo sa folklóru už dlho venujú.“
Včera vo Véčku Draguni s priateľmi tancovali čardáš. V utorok 14. januára v Bratislave a 24. v Banskej Bystrici budú učiť tance z Kysúc a Terchovej.
Elektrizovaní folklórom
Tieto ľudové tančiarne sprevádza často ľudová skupina Muzička. Jej členovia organizujú od roku 1994 Večery autentického folklóru. Uprostred mestského života v krčmách ich pričinením ožíva folklórna hudba v najprirodzenejšej podobe - s dedinskými hudobníkmi a známymi regionálnymi muzikantmi.
„Nie sú to koncerty ani predstavenia. Chceme, aby si ľudia mohli s nimi zaspievať a zabaviť sa,“ hovorí primáš Muzičky Tomáš Brunovský.
Od svojho vzniku v roku 1990 sa Muzička snaží o reprodukovanie autentickej tradičnej hudby z regiónov Slovenska. „Boli sme elektrizovaní ľudovou muzikou a spevom a strašne sme to chceli hrať a spievať. Za prekážku sme nepovažovali nič. Ani to, hrať na husliach či base, a ani spievať,“ píše sa na ich webovej stránke.
Muzička vydala pred rokom debutové cédečko s výberom ľudových pesničiek, ktoré vychádzajú z tvrdších foriem slovenských ľudoviek. „Táto hudba by mala byť zemitá, šťavnatá. Nepáči sa mi romantické podanie folklóru,“ vysvetľuje hudobník, ktorému sa pred dvanástimi rokmi dostala do rúk páska s nahrávkami autentického folklóru.
Drsná hra starých hudobníkov zmenila jeho odpor voči tradičnej slovenskej hudbe, ktorý v ňom vyvolávali orchestrálne úpravy ľudovej hudby v rozhlase. „Bolo tam to, čo som hľadal. Niečo živelné a neopísateľné,“ spomína primáš Muzičky. V súčasnosti skupina vystupuje na zábavách, svadbách a večierkoch. Nejde o koncerty, skôr o ľudovú zábavu.
Podľa neho sa folklór stále mení a vyvíja, totalita ho ľuďom neznechutila až tak, len zaniká pôvodný spôsob odovzdávania folklórnych tradícií z generácie na generáciu. Nadšenci sa čoraz viac musia obracať na archívy: „Archívy Slovenského rozhlasu a Slovenskej akadémie vied sú však neprístupné. Pre budúcnosť folklóru je dôležité, aby sa tieto inštitúcie otvorili pre verejnosť. Vo svete je to štandard, už porovnanie so susedným Maďarskom je zahanbujúce,“ tvrdí Tomáš Brunovský.
Autor: PETER BÁLIKZUZANA OČENÁŠOVÁ
