Klonovanie je citlivou otázkou. Proti umeleckému klonovaniu divadelných inscenácií - čím myslím priznané prenesenie celého inscenačného konceptu, nie vykrádanie seba či iných - by však ani environmentalisti nemuseli nič namietať. V podstate ide o akt šetrný voči životnému prostrediu - ak je scéna Františka Pergera, na ktorej sa v Divadle Andreja Bagara v Nitre odohralo takmer 150 repríz úspešného muzikálu Fidlikant na streche v réžii Jozefa Bednárika, stále efektná a účelná, bolo by ju škoda založiť do fundusu. A ani ľudskému prostrediu nezaškodí, ak si aj na opačnom konci republiky publikum vypočuje horko-sladký duet Či ma ľúbiš? a ak trochu pouvažuje o duchu a litere Božích zákonov, o zmysle tradície, o odvahe žiť aj napriek závisti, vojnám, revolúciám a iným pogromom. Nakoniec, ak sa úspešné produkcie posúvajú medzi New Yorkom a Londýnom, prečo by sa tak nemohlo diať aj medzi Nitrou a Prešovom?
Divadelníci sú vášniví hráči, ak raz s niečím vyhrajú, majú tendenciu staviť viackrát na to isté číslo. Prešov síce už aj v minulých rokoch importoval viaceré veľké muzikály, tentoraz však ide konečne o produkciu samotného divadla. Pre oblohu hrajúcu tisícimi farbami, na ktorej svietia šesťcípe hviezdy, sa obnovila aj zastaraná svetelná aparatúra divadla.
Nový riaditeľ divadla František Javorský prenesením Fidlikanta na streche zo svojho predchádzajúceho pôsobiska na prvý pohľad nič neriskoval. Mohol sa spoľahnúť, že príbeh chudobného mliekara Tovjeho a jeho piatich dcér je ľudsky dojímavý, pesničky Jerryho Bocka všeobecne známe, Várossovej kostýmy výtvarne pôsobivé, Ďurovčíkova choreografia radostne uvoľnená. Riskoval však to najkrutejšie: porovnávanie úrovne nitrianskej inscenácie, ktorá patrila v danej sezóne medzi najlepšie, s jej replikou.
Ako je známe, ak dvaja robia to isté, nemusí to byť to isté. Veď skutočne nemusí, môže to byť aj iné. Presne tak iné, ako sa temperamentom i umeleckým charakterom líšia Marián Slovák a Jozef Stražan.
Premiérové predstavenie, ktoré sa konalo minulý piatok, sa síce zbytočne naťahovalo, miestami upadlo do priveľkého pátosu. Jozef Stražan však ako ušomraný a predsa k životu veľkorysý Tovje presvedčil. Jeho spev má síce činoherné limity, ale tento handicap je vyvážený veľkou dávkou vloženej energie. Jeho alternant Slavomír Benko zas bude určite, čo sa týka spevu, disponovanejší. Prešovského Tovjeho nemohla nechať Kveta Stražanová samého, a tak si s chuťou zahrala generálsku manželku Goldu. Do náročného projektu sa právoplatne zapojila celá plejáda skúsenejších aj celkom neskúsených hercov - hostí i členov domáceho súboru. A hoci je miera zvládnutia jednotlivých partov pochopiteľne rozdielna, celkový výsledok ukazuje, že ak sú v divadlách problémy, treba ich hľadať viac v manažmente ako v ľudských zdrojoch.
