Rudolf Sloboda: Zobrané poviedky
Poviedka je pýchou slovenskej literatúry, v tom sa zhodujú čitatelia i kritici. Nekorunovaným kráľom slovenskej poviedky je pre mnohých z nich Rudo Sloboda. Hoci poviedky tvoria „len“ časť jeho rozsiahlej a tragickou smrťou predčasne ukončenej tvorby, práve nimi sa začína kompletné vydávanie jeho súborného diela. Pravda, okolo slovka kompletný stále krúži otáznik, ktorý akoby trochu zlomyseľne spochybňoval „kompletnosť“ Slobodovho diela (o čom svedčí nečakaný objav jeho románu Láska z roku 1972, takmer zabudnutého či prinajmenšom považovaného za strateného). Príjemnejšou stranou tohto otáznika je šanca na prípadné ďalšie nečakané slobodovské stretnutia. Túto možnosť potvrdzuje aj editor trojdielneho poviedkového projektu (realizovaného vydavateľom Kolomanom Kertészom Bagalom) Otto Havrila: „Pri Rudovi nie je vylúčené, že niekde v súkromí ešte nejaká poviedka existuje.“
Prvý zväzok nazvaný Do tohto domu sa vchádzalo širokou bránou obsahuje poviedky z rokov 1958 až 1968.
Poviedky, ktoré mnohí považujú za to najlepšie z diela tohto plachého i divokého rozprávača a filozofa samouka, ponúkajú skvelé čítanie, kde kultový autor, povestný fabulátor a mystifikátor hravo povýši zdanlivú drobnosť či banalitu na vtipnú historku. Niektoré poviedky, z ktorých sa nezachoval originál, sú uverejnené v češtine a nečakaným bonusom je edičná poznámka, kde sú precízne zaznamenané okrem iného aj všetky cenzorské zásahy. Napríklad vetu z poviedky Danielovo detstvo: „Bohvie prečo si naši pedagógovia myslia, že Stalin pozná slovenské dejiny lepšie než Slováci,“ cenzor kedysi inovoval skutočne svojrázne: „Chcú nám nahovoriť, že Štúr patrí k buržoáznym spiatočníkom.“
A už koncom týždňa príde na knižný trh druhý zväzok Slobodových poviedok Rodné mestečko.
ALEXANDER BALOGH
Robert Wright: Morální zvíře
Ležím v narkóze na chirurgickom stole. Môj duch sa vznáša a vystrašene sleduje, ako sa mi v mozgu špára človek. Pomaly odkrýva nerv za nervom, bunku za bunkou. Jeho uštipačný komentár sa nepočúva ľahko. Tušil som, že môj mozog nebude bohviečo, ale že je to až také zlé?
Núti ma žiť v neustálom sebaklame. Ja som ten múdry, dobrý, morálny, schopný. Dokonca aj keď vyhrám v rulete, tak preto, že som vedel číslo. Jednoducho, môj mozog je naprogramovaný na čo najúspešnejšie rozmnožovanie génov, sídliacich v mojom tele, a tomu podriaďuje všetko úsilie. Klame ma, aby som mohol lepšie klamať druhých. Ak sa chcem na seba pozrieť z odstupu, mám azda jedinú šancu - sám doma v obývačke. Len čo ide do tuhého (v práci, v aute, v posteli, za šachovnicou), tvrdohlavo sa správam tak, aby som zvíťazil ja. Vlastne, aký ja? To len gény si overujú jednu z nekonečných možností svojej existencie.
Darwin sa zožieral pochybnosťami a trvalo mu roky, kým sa odvážil svoju teóriu publikovať. Wrightovi (a Dawkinsovi, a Ridleymu, a Blackmoorovej) je (aj v tejto knihe z Nakladateľstva Lidových novín), zdá sa, všetko jasné. Nečítajte ich knihy, ak nechcete stratiť posledné ilúzie sám o sebe.
Keď si nasadím slúchadlá a zapnem Bacha, zrazu začnem rozmýšľať, že ma neoslovuje geniálny hudobník, ale len jeho naprogramované gény, ktoré sa chcú úspešne šíriť prostredníctvom mémov, uložených v matematicky dokonalej hudbe. Bodka. Program beží ďalej. Niet úniku z klietky ľudskej prirodzenosti. Jediná útecha - sme v nej všetci.
MICHAL ÁČ
Candace Bushnellová: 4 blondýnky
Televízny seriál Sex v meste, nakrútený podľa rovnomennej knižnej predlohy newyorskej spisovateľky Candace Bushnellovej, je úspešný na globálnych televíznych programoch. V českom preklade vyšla jej druhá kniha, román 4 blondýnky (Metafora, Praha 2001, preložil Pavel Kaas).
S presnou znalosťou cieľovej skupiny napísala Bushnellová ucelenejší príbeh o ľúbostnom a sexuálnom živote slávnych a bohatých ľudí, o ktorých masa číta najradšej, lebo patria do jej vysneného, údajne lepšieho sveta. Stránky po prečítaní asi neskropia ženské slzy zo sentimentálnej katarzie, ako by to pri žánri červenej knižnice s významnou psychoterapeutickou funkciou malo byť.
Nejde v pravom zmysle slova o román, štyri novely spája len farba vlasov hlavných hrdiniek a niektoré povrchne vykreslené postavy hollywoodskeho typu. Bushnellovej prostý časopisecký štýl, ideálny pre lifestyleový magazín, neumožňuje variabilitu kompozície. Navyše, autorka akoby celkom zabudla na humor a iróniu svojej prvotiny, takže ani jednu situáciu nevyhrotila nečakaným záverom. Skôr než literatúra je to publicistika s beletristickými prvkami. Barónky nahradili modelky a televízne herečky, kráľovské róby sa zmenili na kostýmy od Gucciho, listy vystriedali e-maily, k tradičnému šampanskému pribudol kokaín a sex je oveľa odvážnejší.
Knižka je však ideálnym nenáročným vianočným čítaním pre zábavu.
MICHAL HVORECKÝ
Martin Buber: Temnota Boží
„Boh sa chce hrať na skrývačku, ale nikto ho nehľadá,“ povedal raz smutne zázračný rabín v jednej z Chasidských poviedok, ktoré zozbieral židovský nemecký filozof Martin Buber (1878 - 1965). Pred niekoľkými týždňami vydal pražský Vyšehrad v suverénnom preklade Tomáša Jeníčka Buberovu filozofickú úvahu - útlu ako všetky jeho filozofické spisy - Temnota Boží.
„Áno, ľudský rod to slovo roztrhal,“ hovorí Buber svojmu priateľovi, hlboko pobúrenému tým, ako môže vôbec ešte používať slovo Boh. „Maľujú diabla, a píšu pod to Boh, navzájom sa vraždia a hovoria V mene Božom. Ale keď všetok blud a klam zmizne, keď mu ľudia v najhlbšej temnote osamejú tvárou v tvár, už nehovoria ‚On‘, ale hovoria ‚Ty, Ty‘. Keď volajú ‚Ty‘, majú všetci na mysli to jediné, a keď k tomu pripojíte ‚Boh‘, nie je snáď ten, koho volajú, jediným živým Bohom všetkých detí?“
Na tom je v Buberovej filozofii od začiatku všetko postavené: neexistujú „základné slová“, ale len základné „dvojice slov“. Existuje len Ja a Ty alebo Ja o Ono. Buď živý vzťah, alebo neprítomnosť vzťahu, narábanie. Jedno - alebo druhé. V knihe Temnota Boží rozvíja mnohými spôsobmi tú istú otázku: čím je Boh dnes? Opakom viery, vyplýva z Buberových úvah, nie je ateizmus, ateizmus len vytláča staré obrazy Boha. Opakom viery je modloslužobníctvo, zbožštenie neživého. V modernej filozofii vieru popiera zbožštenie ľudských inštinktov. Buber vedie dialóg o skrytej, zatemnenej Božej existencii s Kantom, Nietzschem, Heideggerom a Jungom. Temnota Boží je slávnostným čítaním. Ak vôbec niekto môže používať bez strachu vznešené slová, tak Martin Buber.
MARTA FRIŠOVÁ
Olga Tokarczuk: Dom vo dne, dom v noci
Olga Tokarczuk, jedna z najpopulárnejších súčasných poľských spisovateliek (a spisovateľov), nie je u nás prehnane známa. Táto čerstvá štyridsiatnička žije v ústraní v dedinke pri českých hraniciach, so svetom je spojená miestnou knižnicou, internetom a literárnymi cenami. Možno práve toto závetrie jej umožňuje dívať sa presne tak, ako to opísala v úvodnej kapitole doteraz najúspešnejšieho románu Dom vo dne, dom v noci (Aspekt Bratislava, preklad Karol Chmel): „Že som len zrak bez reflexie, bez akéhokoľvek hodnotiaceho prístupu, bez pocitov. Že sa viem pozerať aj cez čas, že takisto ako mením uhol pohľadu v priestore, môžem ho meniť aj v čase, akoby zo mňa bol kurzor na obrazovke počítača, kurzor, ktorý sa však pohybuje sám od seba alebo jednoducho nevie nič o existencii ruky, ktorá ho ovláda.“
V románe sa spájajú - ako sa to len snom, podvedomiu a dobrej literatúre darí - pračudesné zjavenia dedinských depresií, drobné nádeje malomesta s opismi odborárskych výletov do Osvienčimu, so stredovekými životopismi svätých, to všetko premiešané s receptami na krokety z flammuliny. Tokarczuk dokáže pútavo rozprávať príbehy i zamatovo mlčať ako stará Marta, hrdinka príbehu bez minulosti a životopisu, akési večné teraz. Kniha plná duchov i ducha, života i snov. Pridlhá na to, aby sme ju prečítali za Štedrý večer, a prisilná na to, aby sme na ňu do Troch kráľov zabudli.
ZUZANA ULIČIANSKA
Boris Vian: Průvodce po Saint-Germain-des-Prés
Na prelome 19. a 20. storočia parížski bohémi utiekli pred akademikmi na kopec Montmartre a premenili ho na raj kabaretov a tančiarní. Po vojne začal všetkých najviac lákať priestor medzi montparnasskou stanicou, križovatkou bulvárov Raspail a Montparnasse s kaviarňami La Rotonde a Dome. Kaviareň Flore, U dvoch magotov, Lipp, klub Tabu hostili rovnakú klientelu a na celebrity sa tam chodili pozerať turisti zo všetkých kútov sveta, lebo boli jednou z parížskych atrakcií. Vedie nás nimi kniha Borisa Viana v preklade Tomáša Kybala Průvodce po Saint-Germain-des-Prés.
Z pivníc v štvrti Saint-Germain-des-Prés sa ako pohanská čierna múza vynorila Juliette Gréco. Riffy Vianovej trúbky, ktorú počúval Serge Gainsbourg, prenikli odtiaľ až na oficiálnu scénu. Na ulici Bac sa ozvala gitara Georga Brassensa, vysmiala sa frázam a pokryteckej morálke. Do Paríža prišiel Jacques Bress a v kaviarni Flore našiel spisovateľku Maquerite Durasovú, ktorá ho presviedčala, že bezduchosť sladkobôľnych slov treba zrušiť a že jazyk francúzskej literatúry môže byť oveľa naozajstnejší a vášnivejší. Dorazila invázia americkej kultúry, nastúpil džez a hlavným hrdinom tých čias na Saint-Germain-des-Prés bol Boris Vian. „Po polnoci sa existencialisti - Sartre, Simone de Beauvoirová či Camus uchyľujú do Tabu - starej krčmy v ulici Dauphine, svätyne existencialistov. Existujú dve Tabu nad sebou: na prízemí je bar a v podzemí pivnica, okolo druhej obraz predpeklia. Tam existencialisti, určite v očakávaní im tak drahej atómovej bomby, pijú, tancujú, milujú sa a spia. Z čoho žijú? Nikto o tom nič nevie, ani samotní existencialisti. Predajú pár kníh, urobia si nejaké dlhy, zahrajú si komorníka v Sartrovej hre, pochovajú tetu, ktorá ich zabudla vydediť. Možno, že na existenciu stačí byť existencialistom.“
ANDREA PUKOVÁ
Ian McEwan: Pokánie
Má jednoducho priveľa fantázie - Briony, trinásťročná hrdinka nového románu slávneho Brita Iana McEwana Pokánie (v slovenskom preklade Oľgy Ruppeldtovej-Andrášovej a v nevkusnom červenom obale vyšiel vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ). Briony si stvorí svet, aký sa jej páči. Píše rozprávky a divadelné hry. A potom, jedného horúceho dňa roku 1935, si vymyslí príbeh, ktorý všetko zmení. Pristihne staršiu sestru Ceciliu s jej priateľom Robbiem - a reaguje kombináciou hnusu a žiarlivosti. Keď v tú istú noc neďaleko ich domu iné dievča znásilnia, je presvedčená, že to bol Robbie a jeho neminie väzenie. McEwan rozpráva vo svojom románe o predstavivosti, ktorá vie mnoho vecí vytvoriť a mnoho vecí zničiť.
Briony si vymyslí príbeh, a tak vytvorí pre svoj citový zmätok štruktúru. Zničí jednu lásku a začne sa jej literárna kariéra. Aká skutočná je skutočnosť? To sa dá posúdiť len z jediného hľadiska, tvrdí McEwan, a na tristošestnástich stranách, na ktorých sa odohráva jeden deň, často mení perspektívu. Odrazu sa tá istá udalosť javí celkom inak: kým Ceciliu provokuje spôsob, akým si Robbie vyzúva topánky a ponožky, čitateľ sa dozvie, že on je pritom v rozpakoch a hanbí sa.
V polovici románu preskočíme do roku 1940. Robbieho medzitým prepustili z väzenia a bojuje vo Francúzsku. Briony je dobrovoľná zdravotná sestra v londýnskom lazarete. Robbie v boji pochopí, že vojenský poriadok môže byť životne dôležitý, a Briony, ktorej bol predtým poriadok nadovšetko, sa nevie zorientovať zoči-voči hrôzam, ktoré vidí.
Briony, ktorá „stvorila svet na piatich stranách“, je ku koncu oslavovanou literátkou. A hovorí si: „Bolo to tak? Alebo si mala len priveľa fantázie?“
ANDREA PUKOVÁ
Zuzana Kyselicová: Život je najlepšia kúpa
K najčerstvejším novinkám vianočnej knižnej ponuky patrí včera večer v bratislavskom Inštitúte judaistiky Univerzity Komenského prezentovaná publikácia Zuzany Kyselicovej Život je najlepšia kúpa. „Povinnosťou žida je dodržiavať predpísaný spôsob života, študovať, a potom sa dostaví i viera. Z toho vyplýva, že židovský život je dôležitejší než židovská viera,“ píše sa v úvode publikácie, ktorá vznikla na základe autorkinej teoretickej práce Hmotná kultúra židovských spoločenstiev - výtvarný prejav v predmetoch vo viazanosti na domácnosť a rodinu, rozšírenej o dôkladné zmapovanie fenoménu židovského odevu v období od Rakúsko-Uhorska po holokaust. A keďže „viera je spôsobom života, väčšina predmetov hmotnej kultúry je viac nástrojmi praktikovania než symbolmi“. Z tohto zorného uhla sleduje Zuzana Kyselicová spôsob života a odlišnosti židovskej komunity.
Kniha, ktorú vydalo grafické štúdio September, spĺňa úlohu akejsi knihy prvého kontaktu, nevyžaduje si hlbšie znalosti, ale je zaujímavá aj pre odborníkov svojím netradičným, ale výsostne dôsledným a konzistentným prístupom.
ALEXANDER BALOGH
Sam Shepard: Hry
Na Vianoce sa každý sťažuje na sladkosti a rodinu. Ak si aj vy potrebujete spochybniť niektoré staré istoty, aby ste s novou chuťou otvorili dvere ďalšej milej rodinnej návšteve, poruke je Sam Shepard. Tento americký režisér, scenárista, herec, ale predovšetkým dramatik píše podobne ako jeho predchodcovia O‘Neill, Williams či Miller v jednom kuse o rodine, ale nijaké milé rozprávočky to nie sú.
Shepard neúnavne rozmýšľa o biologickej predurčenosti niektorých rodín na úpadok, o konfliktoch otca so synom, o otcoch - tulákoch a nevyliečiteľných alkoholikoch. Sú to príbehy, v ktorých centre stojí ustavične prázdna chladnička, ktorú deti otvárajú v nádeji, že zaženú svoj večný hlad. Shepard sa necháva inšpirovať starodávnymi príbehmi, modelovými situáciami, archetypálnymi vzťahmi. Kain a Ábel, Oidipus i Orestes. Nie že by čítanie podobných drám (Divadelný ústav, Bratislava 2002, zostavil Juraj Šebesta, preklad Eva Levárska, Alexandra Ruppeldtová, Danica Ruppeldtová-Haláková, Juraj Šebesta) bolo oddychovým čítaním na dni pohody, ale aspoň sa nám tá plná chladnička nebude zdať až taká hrozná.
ZUZANA ULIČIANSKA
Amy Dempseyová: Umělecké styly, školy a hnutí
Vzrušujúce príbehy moderného výtvarného umenia sa dostali do ďalšej kapitoly. Píšu sa ich dejiny. Prehľadne, zrozumiteľne, s množstvom príťažlivých citácií a obrázkov. Od impresionizmu až po internetové umenie. Od Moneta až po mediálnych aktivistov Davida Garciu a Geerta Lovinka. Smery, školy a hnutia sú v tomto sprievodcovi (Slovart, Bratislava 2002, preložili Miroslav Koláč, Jiří Matas, Kateřina Zvelebilová) opísané s najdôležitejšími informáciami o rozvoji západného maliarstva, sochárstva, architektúry a dizajnu. Prichádzajú k nám neobyčajne rýchlo - v roku svojho amerického vydania.
Pri pozornejšom čítaní sa dostaví pocit, že niektoré mená chýbajú, ale autorka nás hneď odzbrojuje: „Klasifikácia a výber závisí od osobnej voľby a spravidla vyvoláva diskusiu. Nech už zaradenie alebo nezaradenie jednotlivého umelca či štýlu posudzujeme akokoľvek, je nevyhnutné si uvedomiť, že výber diel a tvorcov v knihe je subjektívny, ale nie ľubovoľný.“
„Príbeh umenia je starý ako ľudstvo samo,“ píše vo svojom slávnom kunsthistorickom bestselleri pôvodom viedenský umenovedec Ernst Hans Gombrich. „S ním vzniklo a s ním aj zanikne, no medzi týmito bodmi má niekoľko pôvabných zákutí.“
ĽUDO PETRÁNSKY
