FOTO – ARCHÍV
Už o niekoľko dní sa únia formálne rozšíri o desať nových štátov. Netrvalo to príliš dlho?
„Povedal by som to takto: bol to rozumne dlhý čas. Česko-Slovensko začalo prvé rozhovory s úniou v roku 1990. Dva, tri roky však únia musela čakať na potrebné reformy. Tento proces ani nemohol byť kratší. Každý kandidát si to musel odžiť. Pozrite sa na Grécko, prijali ho po niekoľkých rokoch rokovaní, podobne Španielsko. Treba si uvedomiť aj to, že vstup je len začiatok. Dôležité bude, ako sa kandidáti zžijú so systémom, bruselskou administratívou a toto ešte len bude dlhý proces. Nemyslím si však, že súčasní kandidáti sa budú nejako odlišovať od predchádzajúcich.“
Koľko potrvá, kým kandidátske krajiny dosiahnu úroveň EÚ, kým sa Európa skutočne zjednotí?
„Tu by sme mali rozlíšiť ekonomickú a politickú dimenziu zjednocovania. Dlhšie bude ekonomické približovanie. Keď sa pozerám na Írsko, Španielsko a Portugalsko, ktoré začínali z podobnej východiskovej pozície ako väčšina súčasných kandidátov, tak si trúfam povedať, že to bude 15 až 20 rokov. Pokiaľ ide o politickú dimenziu, to bude rýchlejšie. Tento proces bol hladký, až fascinujúco efektívny. Dôvera vo vás rastie. Máte vzdelaných odborníkov, ktorí rozumejú európskym mechanizmom a za pár rokov sa vyrovnajú svojim západným kolegom.“
Myslíte si, že rozšírenie Európu posilní?
„Áno, skutočne si to myslím. A to nehovorím o vonkajšom dojme sily, ten je evidentný. Hovorím aj o vnútornom posilnení únie. Európa bude konečne donútená zamýšľať sa a hlavne riešiť svoju poľnohospodársku politiku, spôsob, ako prispieva jednotlivým krajinám a konečne sa opýtať, kam tie peniaze vlastne idú. Krajiny budú súťažiť o podporu, a to znamená rozvoj.“
Únia s 25 členmi a perspektívou ďalšieho rozširovania však nevyhnutne potrebuje reformu. Ktorý model reformy je najlepší?
„Nemyslím si, že súčasný model Európy je ideálny. Je to akýsi kvázimodel. Musíme byť trpezliví. Spojeným štátom trvalo 150 rokov, kým vytvorili federáciu, a to absolvovali aj občiansku vojnu. Únia existuje len viac ako 50 rokov. Je jasné, že s tým, čo máme, sa nedá pracovať efektívne. Na druhej strane nemáme vymyslené, čím by sme prípadnú federáciu naplnili. Z tohto dôvodu, a to hovorím s plnou vážnosťou, sa musíme tešiť z každej aj čiastkovej reformy. Ja vidím reformu EÚ v horizonte 15 - 20 rokov, po tom, čo sa plne integrujú aj súčasní kandidáti.“
Čoho sa najviac obávajú obyvatelia členských krajín. Je to obava z lacnej pracovnej sily?
„V niektorých krajinách sa boja lacnej pracovnej sily, niekde len nemajú dostatok informácií. Treba však povedať, že obavy z masívneho prílevu imigrantov sú zbytočné. Skúsenosti hovoria, že títo ľudia síce do únie prídu za prácou, ale vracajú sa domov. Únia musí byť transparentná a hovoriť pravdu. Ľudia majú často pocit, že politika sa robí za múrmi v Bruseli a potom vznikajú dezinformácie.“
Budúci členovia zo strednej a východnej Európy sa pokiaľ ide o zahraničnú politiku orientujú skôr na Ameriku. Dôkazom je aj to, že ich podpora akcie v Iraku je výraznejšia ako v únii. Môžu spôsobiť zmenu európskej zahraničnej politiky a posunúť ju smerom k atlantickej orientácii?
„Postoje únie k mnohým otázkam závisia od toho, aká je politická orientácia vlád jednotlivých štátov. Toto by si únia mala vyjasniť. V nových európskych dokumentoch by si únia mala stanoviť svoje hodnoty, to, o čo jej ide. Nemá to byť o tom, či by únia mala byť pro alebo proti atlantická. Mali by mať len jasné, o čo Európe ide, aké má stanoviská k riešeniu ozbrojených konfliktov, humanitárnych kríz a podobne. Potom sa nestane, že únia má jeden mesiac jedno stanovisko a o mesiac ho úplne zmení.“
A čo pozícia Turecka. Európa mu na jednej strane nechce povedať nie, na druhej strane sa snaží vylúčiť ho z tejto fázy rozširovania. Ako sa má únia správať k Turecku?
„Ak chceme Turecku povedať, kedy sa začnú rokovania, musíme mať argumenty. Ak mu to nechceme oznámiť, musíme ich mať tiež. Kandidátom vieme povedať, prečo ich chceme. Nie som si však istý, či vieme povedať Turecku prečo nie. A to je problém. Chýbajú tu pravidlá hry. Ak Turecku hovoríme, že má problémy s ľudskými právami, mali by sme si zamiesť pred vlastným prahom. A opäť je to o hodnotách, ktoré by si Európa mala stanoviť. A potom môžeme diskutovať či ich Turecko napĺňa, alebo nie.“ JANA MIKUŠOVÁ
