ú nielen ako plodného básnika - už niekoľko rokov totiž vydáva každý štvrťrok po zväzku nových veršov - ale aj ako recesistu a škandalistu, ktorý sa vždy zákonite objaví tam, kde to začína zaváňať literárnou nudou. Kde umelci prestávajú cítiť blízkosť umenia a života a čakajú, kým im niekto naservíruje „bookera“ na striebornej tácke. (O najvýznamnejšej ruskej literárnej cene - „booker“ budeme informovať inokedy.)
Minulý mesiac, napríklad, jednak v klube Avtornik uvádzal svoju novú „kvartálnu“ zbierku „necenzurovaných“ básní - v žiadnom prípade nejde o nejaké odviazané zhovädilosti, každý silnejší výraz tu má svoje presné miesto. A po druhýkrát, pri Majakovského soche prednášal zas „cenzurované“ verše či skôr básne pre deti, ktoré by sa mali spolu s rodičmi zomknúť okolo sochy tohto velikána ruskej poézie. Publikum bolo početné, ale atmosféra skvelá, len starenky, ktoré pri stanici metra Majakovského predávajú cigarety, ho pozorovali s istým podozrením. Napokon, Lukomnikov vyzerá trošku ako radostný čert.
Pokiaľ ide o samotný klub Avtornik, má malú sálu s pódiom, niekoľko stoličiek pre hostí, po pravej strane veľký stôl pre prípad, že by si poéziu prišla vypočuť len hŕstka najbližších.
Pri stole môžete okrem Lukomnikova stretnúť mnoho viac či menej známych básnických mien: z najlepších Vladimíra Stročkova, Dinu Gatinovú, Stanislava Ľvovského, Borisa Kočejšviliho, Eduarda Šuľmana, Polinu Andrukovičovú, Kirila Medvedeva. Raz za rok dajú autori Avtorniku dokopy rovnomenný almanach. Posledný vyšiel 21. septembra 2002.
Ešte dôležitejšia je otvorená diskusia. „Hlavne žiadne zbytočné slová. Ornamenty nech zostanú na fasádach činžiakov,“ plynie z dokonale vybrúsených básní Lukomnikova. Vladimír Stročkov vo svojej poézii skôr váha, a to na klasickú tému: „Čo s Puškinom?“ Stročkovove básne sa hemžia anglickými a talianskymi slovami. Napokon, aj Puškin hľadal slobodu za hranicou, za ktorú sa nikdy nedostal.
„Otázka dneška? Otázka ženskej poézie!“ volá vo svojich básňach Dina Gatinová. Poézia utisnutá na okraj…, a preto bližšia k životu, preto taká presná, vnímavejšia k základným ľudským otázkam. Poetky klubu Avtornik sú o niečo slobodnejšie: neťaží ich dobre známa neovládateľná sebastrednosť mužských básnikov. A táto sloboda ich poézii dáva nadhľad a jemnú iróniu. Aspoň, kým ju nezačnú vnímať ako zásluhu.
Básnik Michail Nilin je zamilovaný do diakritických znamienok. Jeho básne sú graficky také zložité, že ich pre internet musel prepísať, počítač to nezvládol. „Poézia nie je v znakoch, ale v slovách. Zátvorky báseň nezachránia, zostane humor plný spojovníkov.“ Ale Lukomnikov obhajuje slobodu poézie: „Keď Noe pchal do archy zvery/ kto si myslíte, že mu veril?“
JAN MACHONIN
