tová
Divadelná hra švajčiarskeho dramatika Ursa Widmera Top Dogs nie je hra o psoch, ale o iných veľkých zvieratách. Top Dogs je totiž výraz, ktorým v USA označujú top manažérov veľkého biznisu. Widmerova hra však nie je o amerických, lež o švajčiarskych top dogs; navyše o top dogs vo chvíli, keď prestávajú byť top.
O čo ide? Zhruba pred desiatimi rokmi, počas hektickej a za západnou Európou, USA a ázijskými tigrami zaostávajúcou reštrukturalizáciou priemyslu vo Švajčiarsku, stratili prácu manažéri veľkých firiem. Len roku 1995 sa vo Švajčiarsku ocitlo na ulici dvanásťtisíc top manažérov. Na rozdiel napríklad od prepustených robotníkov sotva našli v spoločnosti verejný súcit. Aby prepustený manažér vo Švajčiarsku zvládol životnú krízu, ktorá je najmä pre mužov okolo päťdesiatky skutočne hrozivá, materská firma ho „vyhodí“ predsa len milosrdnejším spôsobom než radového zamestnanca. Umožní mu takzvaný „outplacement“. Prepusteného manažéra sa ujme externý poradca a pomáha mu nájsť uplatnenie v manažérskej pozícii v niektorej inej firme. Na princípe ponuky a dopytu existujú vo Švajčiarsku špeciálne firmy, takzvané „outplacement-poradne“. Jednu z nich navštívili v roku 1995 režisér a šéf divadla Neumarkttheater v Zürichu Volker Hesse a dramatik Urs Widmer. Absolvovali desiatky rozhovorov nielen so zamestnancami poradne, ale aj s prepustenými manažérmi. A z tých rozhovorov dali spolu s hercami dokopy scenár Top Dogs. Výsledkom nebol dramatický príbeh, ale koláž situácií. Striedali sa v nich osobné spovede s terapeutickými sedeniami a psychodramatickými hrami.
Zürišská inscenácia Top Dogs sa v roku 1997 ocitla na najvýznamnejšom festivale nemeckej drámy v Müllheime a získala cenu ako hra roka. Lenže ako by táto hra mohla byť prenosná do postkomunistickej vlasti, kde kapitalizmus prebiehal na úrovni Mečiarovej privatizácie a fialových sák?
Teraz mali Top Dogs premiéru v Ha-divadle v Brne. Režíroval šéf divadla Jiří Pokorný a hosťoval tam aj herec Slovenského národného divadla Richard Stanke. Z inscenácie i z reakcií publika mi bolo jasné, že kapitalizmus už v našich postkomunistických zemepisných súradniciach pokročil natoľko, že tej hre dokonale rozumieme: dôverne blízke sú nám aj postavy tej hry, aj jej manažérska hantírka a najmä jej téma a konflikty. Až natoľko, že v Ha-divadle, podobne ako v Neumarkttheatre, mohli pokojne nazvať postavy občianskymi menami hercov - lebo tí mali popri režisérovi najväčší podiel na úspechu inscenácie. Predstavenie má rytmus, potrebnú mieru irónie a najmä zreteľný štýl, ktorý sa neuspokojil s „realistickým“ ilustrovaním témy, ale oslovil nás divadelne pôsobivým tvarom, spájajúcim dokumentárny charakter predlohy s divadelnou imagináciou.
V hľadisku vyvolali Top Dogs nielen smiech, ale aj súcit. Obecenstvo je totiž milosrdné vo chvíli, keď sú tí všemocní top dogs, hrdinovia a králi trhovej spoločnosti psychicky na dne, keď sú bezmocní (lebo sú bez moci) a zraniteľní. Samozrejme, že diváci sa aj smejú, ale je to väčšmi smiech nad priam dojemnou nepripravenosťou stroskotancov čeliť svojmu momentálnemu osudu, než výsmech či škodoradosť.
Widmerove figúry akoby vystúpili z Čechovovho Višňového sadu. Ibaže v dnešnom svete má ľudské zlyhanie inú vecnú podobu než na začiatku minulého storočia. Psychologicky sa však nemení. Naozaj: či Gajev vo chvíli, keď sa už rúbe višňový sad, nehovorí grófke Ranevskej, že prijal miesto v banke? Ten smoliarsky Widmerov top dog by mohol byť Gajevovým pravnukom.
