Písať autobiografiu by nemalo byť až také ťažké, najmä pre spisovateľa, ktorý má za sebou kus pestrého života, veľa románových a takmer desiatku filmových diel, a najmä ktorý je známy na celom svete ako zakladateľ a uznávaný vodca „nového románu“, tejto nezanedbateľnej etapy v histórii francúzskeho písomníctva. A predsa Alain Robbe-Grillet - o ňom je tu totiž reč - sa zmietal v pochybnostiach, keď koncom roku 1976 začal písať vlastný životopis a pokračoval v ňom až roku 1983, pretože akoby sa bolo priečilo jeho celoživotnému literárnemu programu „vracať sa k“, „rozprávať o“: poetika nového románu verila „v prekonanie, v nástup novej zmeny“, vo vecnosť, chladný opis, antichronológiu. Väčšina týchto atribútov je však v autobiografii nemysliteľná.
Napriek autorovej nedôvere v reprodukovateľnosť pravdy - a čo iné je vlastný životopis, ak nie pokus vyrozprávať čo najpravdivejšie svoj príbeh? - autobiografia vznikla, dokonca trojdielna. Prvá časť, V zrkadle spomienok (Albert Marenčin - PT Bratislava 2002, preložil Albert Marenčin st.), prekvapí už svojou koncepciou. Robbe-Grillet nepostupuje chronologicky, nezačína od svojho rodiska Brestu, kde prišiel na svet roku 1922, ale tajomným grófom Henrim de Corinthe, ktorý chodieval k nim do rodiny, a ktorého postava sa potom vyskytuje na ďalších miestach knihy. Nečítame tradičnú autobiografiu, ale zmes faktov, i z neskorších čias než je autorovo detstvo, nespoznávame iba jeho zážitky, skôr názory. Na literatúru, politiku, osobnosti z oblasti kultúry. Píše o písaní, o jeho zmysle, uvažuje nad novým románom, nad svojím prvým románom, polemizuje, sebaironizuje, uvádza exaktné definície i svoje vzory, Camusovho Cudzinca, Sartrov Hnus.
Technika prestrihov mu dovoľuje voľne striedať obrazy rodiska, ktoré si pripomína ako čarovné poetické prostredie, v protiklade so zásadami nového románu je schopný citovej exaltácie, hlavne pri spomienke na matku, otca i sestru, no je zároveň kritický k „rodinnej ideológii“, vyznačujúcej sa konformnosťou a konzervativizmom. V tomto ohľade je až neuveriteľne otvorený, ak nepoviem krutý, a to sa týka aj nemeckej okupácie Francúzska, v ktorej mnohí videli vtedy nastolenie poriadku proti chaosu. Autor sám bol za vojny nasadený na prácu v Nemecku a hoci sa tu cíti cudzo, „mimo“ a „vonku“, nepatrí jeho reminiscencia medzi najnepríjemnejšie. S tým sa prelínajú i spomienky na štúdium agronómie a značne ironizujúce poznámky o povojnových medzinárodných brigádach mládeže.
V prvej časti pamätí nájdeme aj tri dramatické udalosti, kde mu šlo o život. Prvou bola havária lietadla, v ktorom letel roku 1961 spolu s manželkou do Tokia, druhou katastrofa zaoceánskej lode Queen Elisabeth a tretia, ktorou sa kniha končí, sa odohrala v Bratislave v auguste 1969, kde nakrúcal film Eden a potom, a kde ho pred hotelom napadli policajti a vybili mu niekoľko zubov. Robbe-Grilletovu prácu na Kolibe (tu vznikol aj jeho film Muž, ktorý luže) spomína v doslove aj vtedajší filmový dramaturg a terajší prekladateľ jeho naskrze nekonvenčnej autobiografie.
