Tento príbeh je o Rogerovi Walkowiakovi, víťazovi Tour de France v roku 1956. Walkowiak vošiel do histórie tým, že ako jediný vyhral Tour de France bez etapového triumfu, čo sa odvtedy nikomu nepodarilo. Jeho príbeh sa nepodobá príbehom víťazov Tour de France dneška, ktorí majú zaručené postavenie superhviezd. Walkowiakov príbeh má smutný koniec.

Roger Kto?

Koho zaujímal Roger Walkowiak, potomok poľských prisťahovalcov, skromný jazdec v regionálnom tíme francúzskeho severovýchodu, na štarte Tour de France v roku 1956? Nikoho. Pochopiteľne, okrem jeho manželky Pierrette, s ktorou mal svadbu deň pred Vianocami v roku 1955. Ale ani ona si nepredstavovala, aký oneskorený svadobný dar dostane od Rogera o tri týždne neskôr.

Favoritmi Tour 1956 boli Charly Gaul, Jean Brankart, Stan Ockers, Frederico Bahamontes, Gastone Nencini a Raphael Geminiani. Roger Walkowiak, ktorý skončil v roku 1951 na 57. mieste a v roku 1953 na 47. mieste, bol len jednou čiastočkou pelotónu bezmenných odvážnych jazdcov, ktorých hlavným cieľom bolo dôjsť do Paríža.

Prvýkrát v žltom

Tour de France 1956 odštartovala, ako sa očakávalo. Šprintér André Darrigade vyhral prvú etapu a ako prvý si obliekol žltý dres vedúceho pretekára. O dva dni neskôr ho získal Gilbert Desmet, ale po 4. etape s cieľom v Caen si ho opäť obliekal Darrigade. Vlastnil ho až do 7. etapy, ktorá viedla z Lorientu do Angers a neskôr sa ukázala ako rozhodujúca. Kým sa favoriti pozorne strážili, z pelotónu ušla skupina 31 pretekárov. Únik nevyvolal žiadnu reakciu medzi favoritmi a skupina mala v cieli v Angers náskok 18 minút a 46 sekúnd. Etapu vyhral Alessandro Fantini a žltý dres vedúceho pretekára si obliekol Roger Walkowiak.

Najprv tomu nemohol uveriť. Ale neskôr večer, sám v hotelovej izbe, si opäť obliekol žltý dres a dlho sa pozeral do zrkadla. Vtedy si uvedomil, že žltý dres sa mu páči a vyzerá v ňom dobre. Bol rozhodnutý obliekať si ho v nasledujúcich etapách a brániť prvé miesto tak dlho, ako to len bude možné. Favoriti si zatiaľ nerobili ťažkú hlavu z bývalého továrenského robotníka vedúceho v pretekoch. Pyreneje a Alpy sa iba blížili.

Rozhodujúce etapy

Ducazeaux, manažér Walkowiakovho tímu, upozornil Rogera, že by bolo príliš ťažké skúsiť udržať žltý dres všetky nasledujúce etapy a že by bolo lepšie prísť úmyselne oň s cieľom získať ho opäť neskôr pred finišom v Paríži. A Roger Walkowiak stanovenú taktiku splnil.

Po 10. etape žltý dres získal Holanďan Gerrit Voorting. V Pyrenejach ho prevzal Belgičan Jan Adriaenssens, ktorý ho však stratil v 15. etape s cieľom v Aix-en-Provence v prospech Holanďana Wouta Wagtmansa.

Potom nasledovali Alpy a 18. etapa Turín - Grenoble. Luxemburčan Charly Gaul, ktorý stratil veľa času v rovinatých etapách, sa konečne dostal do obľúbených kopcov. Mal už len jeden cieľ: stať sa kráľom vrchárov (v záverečnom hodnotení vyhral vrchársku súťaž o 1 bod pred Bahamontesom). Gaul zaútočil hneď na začiatku etapy a v kopcoch doslova zničil všetkých prenasledovateľov. Wout Wagtmans v etape stratil nielen viac ako 16 minút, ale navyše aj žltý dres. Ten sa vrátil k Rogerovi Walkowiakovi, ktorý stratil na Gaula len 8 minút. Štyri etapy pred cieľom v Paríži sa Rogerovi podarilo realizovať plán manažéra: mohol by vyhrať Tour de France! V posledných etapách ľahko a s prehľadom odolal zriedkavým a bojazlivým útokom a 28. júla prišiel do Parc des Princes ako víťaz Tour de France 1956.

Posledné obliekanie žltého dresu, stupeň víťazov a kvety, emotívne stretnutie s Pierrette, okamihy šťastia pre skromného Rogera Walkowiaka.

Znehodnotené víťazstvo

Hneď po triumfe tlač začala minimalizovať Rogerovo víťazstvo: vraj vyhral len preto, že sa pohádali pretekári francúzskeho národného tímu Bauvin a Darrigade, že Gaul a Bahamontes mysleli len na víťazstvo vo vrchárskej súťaži, pretože Stan Ockers sa sústredil len na súťaž tímov, pretože… Tak veľa príčin na zdôvodnenie, že Roger Walkowiak bol len „šťastný“ víťaz, že si nezaslúžil zvíťaziť, že bol vlastne „čiernou škvrnou“ v histórii Tour de France.

Roger v roku 1956 vyhral Tour bez etapového víťazstva, ale zdolal najlepších pretekárov v tom čase vrátane Bahamontesa (štvrtý so stratou viac než 10 minút), Ockersa (ôsmy so stratou viac než 16 minút), Gaula, Nenciniho. A jednako bol o ňom vytváraný obraz „porazeného“! Nebol ním. Zaslúžil si vyhrať Tour, pretože bol silnejší, lepší, statočnejší a pevnejší než ostatní pretekári v tom ročníku. Preto si zaslúži viac ako len poznámku pod čiarou v knihe o histórii Tour. Naopak, mal by sa vždy spomínať ako jeden z najväčších víťazov Tour, pretože to, čo dokázal v roku 1956, sa do dnešných čias nikomu nepodarilo zopakovať.

Malá rehabilitácia

Rogerovi Walkowiakovi sa nikdy nepodarilo očistiť od špiny, ktorá bola na neho nahádzaná po jeho víťazstve v Tour. Pokračoval v profesionálnej cyklistike až do roku 1960, keď opustil pelotón bez akejkoľvek zmienky v tlači. O rok neskôr sa reamaterizoval a opäť začal pretekať. Pád a zlomenina lebečnej kosti ukončili jeho kariéru v roku 1962.

Po rekonvalescencii si Roger otvoril benzínovú pumpu. Jeho klienti pravdepodobne netušili, že ich obsluhuje najpodceňovanejší víťaz Tour de France. V súčasnosti je Roger Walkowiak na dôchodku a žije v juhovýchodnom Francúzsku. V novembri tohto roku, presne sto rokov po založení Tour de France, sa dočkal určitej satisfakcie. Zúčastnil sa na predstavovaní trate deväťdesiateho ročníka Tour de France spolu s ďalšími dvadsiatimi žijúcimi víťazmi týchto pretekov. A konečne ho opäť predstavili ako jedného zo slávnych, ktorí dokázali víťazne prejsť túto veľkú súťaž.

FOTO - ARCHÍV

Autor: JOZEF KOVÁČ