Marian Meško na svojej výstave Siesta. FOTO SME - PAVOL MAJER
Je vábničkou, na ktorú nereagujú hádam len workaholici, no tí vlastne aj tak nemienia márniť čas návštevou galérií.
Ale brzdime, pretože reč bude o výstave Mariana Meška, výtvarníka, u ktorého tou vábničkou, pozývajúcou tentoraz do Mirbachovho paláca Galérie mesta Bratislavy, je už samotné meno, spojené s jeho výnimočnou tvorbou. „Záhadnosť je najstálejšou vlastnosťou Meškových diel, kde všetko prispieva k vytvoreniu atmosféry tajuplnosti,“ hovorí o ňom francúzsky výtvarný teoretik Etienne Cornevin. „Do istej miery má pravdu, ale sám by som si to o sebe netrúfol povedať,“ pripúšťa autor, člen výtvarnej skupiny A - R, ktorá sa formovala mimo oficiálnej scény koncom sedemdesiatych rokov. Tajomnosť v jeho tvorbe však prítomná je, a či už začína frotážou starého okna, alebo siahne po škatuli s torzom pôvodného materiálu, vzápätí prichádza k slovu proces nakladania a strhávania ďalších vrstiev hmoty, kresby a maľby, ich zneisťovanie, zabaľovanie a rozbaľovanie, premývanie, ukrývanie a odhaľovanie. Všetky opakované prekrývania pôvodných vrstiev sú v prvom vizuálnom kontakte nielen pôsobivým artefaktom, ale v konečnom dôsledku predovšetkým prostriedkom, cestou ich hľadania a odkrývania. „Meškove výrazové prostriedky sú nevídané,“ skladá mu poklonu Cornevin a dodáva, že nikto iný nedokázal z frotáže vyťažiť také odtiene ako on. „Takáto hra povrchu a hĺbky, konfrontácia viacerých plôch a polôh hmoty dominuje u mňa už zhruba dve desaťročia,“ hovorí autor o svojej tvorbe, ktorej kompaktnosť podčiarkuje aj jej typická meškovská farebnosť.
„Pre mňa je vstupnou bránou do jeho diela obraz Retrodlažba z roku 1991,“ vraví kurátor výstavy Ivan Jančár. „Mám ho rád ako všetky svoje ostatné obrazy,“ kontruje Meško, „ale podobné som počul od viacerých svojich priateľov. A tak som ho zaradil na túto výstavu rovnako ako zopár iných starších diel, aby som pripomenul aj svoju predošlú tvorbu.“ Ťažiskom je však, v zhode s názvom výstavy, siesta. Literát Peter Zajac si ju vo vernisážovom liste zaslanom Meškovi vychutnal na niekoľko spôsobov. Hoci nezabudol zacitovať ani slová starého ironika Jeana Paula, že smrť je siestou ľudstva, predsa len dominujú jej radostnejšie verzie. Napríklad o tom, že siestu si po obede dopraje (tak ako celé Taliansko) aj pápež alebo, ako sa píše u Lewalda v roku 1837 v Akvareloch, že sa hodiny siesty vyhradili na osobné preskúšavanie mladých, pôvabných adeptiek divadelného umenia.
„Tie prirovnania sa v obrazoch dajú cítiť, no pre mňa je siesta nielen odpočinkom, ale aj chvíľou na premýšľanie.“ Vo finálnej fáze siestového cyklu frotáže, kresby či farebné vstupy Meško prekrýva priesvitným papierom, ako on vraví, objíma ich. „Takže pre mňa je siesta aj objatím, ktoré by malo evokovať, čo sa na obraze pod tými vrstvami dialo. Tak, ako sa pri objatí čosi deje s telom i dušou.“
