FOTO - INTERNET
Osemdesiat svetových rekordov a dve olympijské prvenstvá zdobia kariéru ruského vzpierača Vasilija Alexejeva. V areáli mníchovských veľtrhov počas OH 1972 zdolal v superťažkej kategórii nad 110 kg druhého Nemca Manga v trojboji o 30 kíl. V Mníchove dostal nad hlavu 640 kíl (tlak 235, nadhod 230, trh 175). V Nemecku sa posledný raz súťažilo v tlaku, po olympiáde upadla táto disciplína do zabudnutia. „Bola príliš subjektívna. Činka sa navyše dvíhala v záklone a mnohí sa pri pokusoch zranili. Dvojboj bol atletickejší, švihovejšie typy dostali viac šancí na úspech,“ vysvetlil nám reprezentačný tréner slovenských vzpieračov Štefan Korpa.
Alexejeva prechod z trojboja na dvojboj nerozhádzal. O štyri roky neskôr v montrealskej hale St. Michel vyhral olympiádu znovu. Kanadské publikum mu aplaudovalo za najlepší dvojbojový výkon 440 kíl (255 nadhod, 185 trh). Legendou svetového vzpierania sa však stal už v marci 1970, keď ako prvý pokoril bájnu trojbojovú hranicu 600 kíl. A to zakladateľ dynastie 600 vôbec nechcel byť vzpieračom.
Atletiku mal radšej
Vasilija Ivanoviča Alexejeva bavila atletika, basketbal a volejbal. Do devätnástich rokov netušil, že existuje činka. Rodák z Pokrov-Šiškina neďaleko Riazane sa po vojne s dvoma bratmi a sestrou presťahoval do Archangeľska, kde v tamojšom atletickom klube skúšal, čo dokáže. Jeho výkony stáli za pozornosť. Stovku zvládol za 11 sekúnd, do diaľky skočil 635 cm, do výšky 184 cm, guľu vrhol do vzdialenosti 17,20 m. „Dnes by mi to neuverili, so svojou súčasnou váhou by som zničil dráhu i náradie, ale to boli naozaj moje výkony. Až od osemnástich som naberal kilá, keď som začal chodiť do miestnej lesníckej školy,“ zaspomínal si Vasilij po svojom druhom olympijskom zlate v Montreale ‘76. V tom čase už meral 186 cm a vážil úctyhodných 150 kg.
Činku objavil až ako 19-ročný, keď ho nahovorili, aby skúsil zdvihnúť nápravu z auta s naloženými kolesami. Pre Vasilija, ktorý vtedy vážil metrák, to bola malina, a tak v škole skúsil trojboj. Zdvihol 245 kg a vyvolal medzi učiteľmi a spolužiakmi poplach. „Bol to nový rekord školy a ja som sa stal okamžite stredobodom pozornosti. Hneď za mnou prišiel učiteľ telocviku - vraj mám talent od prírody a mám to so vzpieraním skúsiť. Ja dobrák som súhlasil,“ priznáva Alexejev v knihe Cena rekordu autorov J. Kotrbu a R. Bakalářa.
Odísť od kolektívnych športov, ktoré hrával za školu, sa mu však stále nechcelo, no napokon sa nechal prehovoriť. Musel ho k tomu dotlačiť až ústredný zväzový tréner vzpierania Čužin, ktorý za ním do Archangeľska prišiel a poriadne mu vynadal. Čerstvý absolvent lesníckej školy a mladoženáč totiž dostal povolávací rozkaz do Karélie a bol ochotný tam odcestovať.
Rýchlosť a sila
Po Čužinovej návšteve bolo všetko inak. Vasilij sa presťahoval do mesta Šachty v doneckej oblasti, kde bola jedna zo základní sovietskeho vzpierania a popri tréningu začal študovať vysokú školu banícku. Jeho ženu Olympiu zamestnali v tamojšom obchodnom dome, a tak Vasilijovi nič nebránilo v rýchlom napredovaní - v kariére i štúdiu. Stal sa banským inžinierom a ako 27-ročný si v januári 1970 privlastnil v trojboji svoj prvý svetový rekord v kariére - 595 kg. O dva mesiace pokoril magickú šesťstovku.
Rýchlosť a sila - to boli jeho silné stránky, ktorými ničil konkurenciu. Titulu najväčší silák planéty sa však bránil. S odôvodnením, že sú silnejší, len nevedia energiu správne využiť. Nielen sila, lež rýchlosť podľa neho rozhodovala o dobrom či zlom pokuse. „Sú na svete väčší siláci, ale sú tuční a pomalí. Ja ich zdolávam rýchlosťou. Musíte na činku ísť s rozumom. Sila nie je všetko. Keby namiesto futrovania proteínov radšej viac behali a skákali,“ hovorieval s obľubou.
Osem rokov bez premožiteľa
Od svojho svetového rekordu v roku 1970 úplne ovládol superťažkú kategóriu, nasledujúcich osem rokov v nej ani raz nenašiel premožiteľa. Získal šesť titulov majstra sveta, osem ráz vyhral európsky šampionát. Ešte počas existencie trojboja dokázal zlepšiť svoj vlastný svetový rekord z Mníchova zo 640 na 645 kg. V ďalšom zbieraní cenných kovov mu zabránilo zranenie na svetovom šampionáte v roku 1978. Olympiáda v Moskve 1980 však bola veľkým lákadlom, a tak sa do toho Alexejev obul znovu. Hoci mal 37 rokov a chuť po treťom zlate, nezvládol základ v trhu. Činku vážiacu 180 kíl nedostal ani raz nad hlavu a z bojov vypadol. Uvoľnil tak cestu na trón o osem rokov mladšiemu Uzbekovi Sultanbajovi Rachmanovi.
Lásku k vodke zdedil
Moskovská prehra však Vasilijovi neubrala z chuti do života. Obľúbené poľovačky a rybárstvo z neho smútok v duši rýchlo vyhnali. Rovnako tak vodka, ktorej je veľkým milovníkom. Národnému nápoju Rusov naozaj rozumie, veď jeho otec, dedo i pradedo, sa jej výrobou živili. V rodinnej tradícii sa rozhodol pokračovať jeho starší brat Ivan, no aj Vasilij vie zdvihnúť pohár.
Pomaly nadobúdanú lásku ku vzpieraniu však v sebe nosí dodnes. Po konci aktívnej kariéry sa dal na trénovanie. Mnohé ruské talenty vďačia za medaily z vrcholných podujatí práve jemu.
