Povstanie robotníckej triedy: s románovou adaptáciou Moci ľudu predkladá francúzsky komiksový výtvarník Jacques Tardi veľkorozmerný epos o Parížskej komúne z roku 1871.
Jacquovi Tardimu sa ako nikomu inému z mnohých slávnych franko-belgických komiksových kresliarov vždy podarí znázorniť vo svojich príbehoch stav francúzskej duše medzi údajným leskom grande nation a biedou ošumelých smradľavých uličiek, ktoré Paríž má popri žiarivých bulvároch. Moc ľudu rozvrhnutá do trilógie, nás vysiela rovno doprostred virvaru na pokraji občianskej vojny.
V marci 1871 krajinou otriasajú masové štrajky a krvavé pouličné boje. Rozpor medzi buržoáziou sa vyostril na absolútnu možnú mieru a revolučná rada, Parížska komúna, sa pokúša zmeniť Francúzsko na zväzok zvrchovaných obcí. O pozadí krutého triedneho boja, ktorý sa po sedemdesiatich dvoch dňoch skončil porážkou Komúny a zastrelením dvadsiatich tisícov komunardov, majstrovsky rozprávajú Tardi a románopisec Jean Vautrin, suverénne navzájom splietajú a rozplietajú osudy najrôznejších postáv.
Napríklad je tu frajerský kapitán Tarpagnan. Odmieta nechať svojich vojakov strieľať do komunardov, tej rôznorodej záujmovej zmesi z občanov, lumpenproletariátu a básnikov, ale aj bitkárov a hrdlorezov. Je tu bývalý galejník Horace Grondin, ktorý to dotiahol na policajného špicľa na druhej strane zákona a pomáha vládnym jednotkám. Horace si myslí, že Tarpagnan je vrah jeho adoptívnej dcéry a sníva o krvavej pomste. Rovnako ako Caracole, jeden z najnebezpečnejších predmestských banditov, pasák Gabrielly, do ktorej je Tarpagnan zamilovaný. Tarpagnan ho potupne zbil a na také niečo človek ako Caracole nezabúda.
Takže ide o vysoké a nízke city, horúcu lásku a zákernú zradu, o vraždy, o sebeckú pažravosť a o veľké ideály.
Tardimu sa vydaril živý obraz mravov. Na jeho typický čierno-biely rozprávačský štýl sa asi najlepšie hodí slovo epický. Tardi je dnes medzi obrázkovými rozprávačmi klasik. Pohybuje sa úplne v duchu veľkých francúzskych ľudových románových rozprávačov. A autor Vautrin v úvode upozorňuje, že nemilosrdné kresbičky mestskej chudoby by sa hodili aj k Dickensovmu Londýnu, nielen k Hugovmu Parížu. Hrôzostrašne-krásne kresby v panoramatickom formáte majú rovnako blízko k slávnemu filmu Marcela Carného - Deti Olympu ako k Hugovým Bedárom. Tak sa Tardimu podarilo konečne vystúpiť na Olymp mimoriadne krásnych francúzskych umení.
