FOTO - PDFNJ
Jeho prácu považujú za provokatívnu, grotesknú, skúpu na slovo. Dominuje reč obrazov, hlboký smútok a bytostná komika. Chce robiť také umenie, ktoré má svoje miesto medzi morálnym ústavom a fabrikou na vtipy, muzeálnymi príbehmi a kočovným divadlom. Jedna z najväčších hviezd súčasného nemeckého divadla sa narodila roku 1963 v Magdeburgu. ANDREAS KRIEGENBURG svoje prvé profesionálne kontakty s divadlom nadviazal ako technik a stolár v Magdeburskom divadle. Popri tom študoval pantomímu, písal a začal režírovať. Časom ho angažovali na jednu z najvýznamnejších nemeckých scén, berlínsku Volksbühne, potom bol stálym režisérom Schauspiel Hannover a nekôr pôsobil ako interný režisér vo viedenskom Burgtheatri. Medzitým režíroval v Bazileji (jeho inscenáciu Hebbelovej Marie Magdalény sme videli na Divadelnej Nitre), Bonne, Zürichu, Mníchove a Berlíne. Od roku 2001 je šéfrežisérom Thalia Theater v Hamburgu. Na prestížny Pražský divadelný festival nemeckého jazyka ho tohto roku pozvali s vlaňajšou inscenáciou Deti Olympu, naštudovanou podľa filmového scenára Jacqua Préverta zo štyridsiatych rokov.
Narodili ste sa v Magdeburgu, čo je bývalá NDR, pracujete takmer výlučne na Západe. Ako sa vyrovnávate so socialistickým detstvom?
„Robím to takmer v každej inscenácii, no nikdy som neinscenoval nijaký kus, ktorý by sa zaoberal výlučne východoeurópskou politikou. Toto zmenšenie považujem za nudné. Keď zažijete moc, môžete o nej rozprávať, rozpracovávať jej metódy a používať určité mechanizmy aj nezávisle od systému. Totalitnými, regresívnymi systémami som sa intenzívne zaoberal napríklad v inscenácii Lorcovho Domu Bernardy Alby v Mníchove. Tým, ako niektoré obeti regresívneho systému reprodukujú podobný systém. V mladosti ma totiž oveľa menej sprevádzal tlak zvonka ako zvnútra. Lebo systém sa musel začať kontrolovať a špicľovať sám, aby sa udržal.“
Tri roky ste boli interným režisérom prvej rakúskej scény - Burgtheatru. Robili ste tam Wedekinda, Schillera, Büchnera a Heinera Müllera. Aké vo vás ostali spomienky na našich susedov?
„Burgtheater je divadlo, ktoré veľmi dobre funguje. Rakúšania sú na Burg pyšní a divadlo si je vedomé svojej tradície, čo má svoje výhody i nevýhody. Môžete tam pracovať veľmi pohodlne, ale môžete tam aj spohodlnieť. Existuje jedna dobrá anekdota, ktorá, myslím, Burgtheater dobre vystihuje. Na začiatku minulého storočia sa vzbúrili robotníci a chceli so zbraňami v ruke zvrhnúť parlament. Riaditeľ divadla vtedy uprostred predstavenia povedal, že musia prestať hrať. Nemôžu predsa predvádzať komédiu, keď sa vonku strieľa. Lenže diváci si presadili, aby sa hralo ďalej. Je to pravdivý príbeh. V Burgtheatri zastal čas. Burgtheater je pevnosť a tá má držať vonkajšok vonku.“
Nemali ste chuť uvádzať súčasných rakúskych autorov? Bernharda, Jelinek? Zaoberať sa stredoeurópskym regiónom?
„Nejako k tomu nedošlo. Možno keby som ostal dlhšie.“
Ako sa cítite v nemeckom divadle, o ktorom sa vie, že zažíva boom mladých tvorcov aj návštevníkov?
„Myslím, že sa nachádzame skôr v nudnej fáze. Vidím množstvo relatívne dobre urobených, no málo skutočne vnútorne provokujúcich inscenácií. V tom je výnimkou Elfriede Jelinek. Ale to je iba môj názor. Možno v berlínskom divadle Volksbühne vzniká skutočne niečo nové v spolupráci s domácim dramatikom René Polleschom. Trh sa zmenil.“
Ako sa zmenil?
„Hľadá novšie texty. Vlani sme v Hamburgu s Deou Loherovou robili po šiestich týždňoch celý cyklus krátkych hier pod názvom Magazín šťastia. Skúšali sme vždy po šiestich týždňoch uvádzať rad veľmi krátkych inscenácií. Texty vznikali rýchlo a po troch, štyroch skúškach sa hneď odpremiérovali, čo je vlastne vzájomná provokácia divadla aj autora.“
Dea Loherová je autorka, s ktorou spolupracujete najčastejšie.
„Podľa mňa patrí k najvýznamnejším súčasným dramatikom. Hovorí, že keď píše, je pre ňu uľahčením pomyslenie na to, že budem jej hry inscenovať práve ja. Nemusí robiť toľko kompromisov, dáva jej to pocit slobody. Ja sa v jej reči cítim doma, aj keď pochádzam z východu a ona z Bavorska. Ona je z katolíckej, ja z intelektuálnej ateistickej rodiny. Jej opis nemeckej sociálnej reality považujem za neuveriteľne vzrušujúci, poetický, politický.“
Aký je ten opis?
„Mám rád to, že veľa vecí zamlčuje, repliky sú veľmi stručné. Keď sa postavy majú vyjadriť obšírnejšie, potom sú to len monológy. Jej reč je veľmi poetická, skratkovitá a tým sa ľahšie sprostredkuje istá vrelosť. V spomínanom cykle Magazín šťastia sme robili Deinu hru Svetlo, príbeh samovraždy Hannelore Kohlovej.“
Manželky bývalého nemeckého kancelára?
„Áno. Je to pekný text, napísaný pre jednu herečku. Hannelore Kohlová bola veľmi vzdelaná, múdra žena. Mala alergiu na svetlo. Hra je o tom, ako prežila svoj život medzi dvomi slnkami, tým druhým bol Helmut Kohl. O tom, ako sa s neznášanlivosťou svetla prehlbovala jej osamelosť. Poetické, smutné - no opísané aj s ohľadom na spoločnosť, ktorá postupne vyzdvihla tých, ktorí niečo dosiahli, a tí potom postupne nastoľovali presný sociálne vylučovací systém pre menej úspešných. V centre tejto spoločnosti bola Hannelore Kohlová ako žena nemeckého spolkového exkancelára, na druhej strane však existovala aj celkom na jej okraji, vyčlenená zo všetkých sociálnych konštelácií a väzieb.“
Autor: Anna Grusková, Praha
