Christian Barnard. FOTO - ARCHÍV
S chorobou rástla aj zúfalá chuť žiť. Keď mu chirurg Christian Barnard navrhol, aby sa stal pokusným králikom prvej transplantácie srdca v histórii ľudstva, neváhal ani sekundu. „Pre umierajúceho človeka nie je ťažké sa rozhodnúť. Vie, že je na konci. Keď vás naháňa lev na brehu rieky plnej krokodílov, vrhnete sa do vody v presvedčení, že máte šancu dosiahnuť druhý breh. Bez leva by vám to ani nenapadlo,“ opísal neskôr Washkanského rozhodovanie chirurg Barnard. Dňa 2. decembra 1967, pred 35. rokmi, prebehla v nemocnici Groote Schuur v Kapskom meste v Južnej Afrike prvá transplantácia srdca.
„Nebrali sme to ako veľkú udalosť,“ povedal skromne Barnard agentúre The Associate Press v roku 1997. „Ani nám nenapadlo priebeh operácie nafotiť.“ Spomienky jeho spolupracovníkov sa však cez filtre času slávnostne ligocú. „Stáli sme vtedy okolo neho a zadržiavali dych. Profesor sa nad pacientom týčil ako pohanský svätý. Krátko nato nastal zázrak. Bola to hviezdna hodina medicíny,“ spomína bývalá zdravotná sestra Sarah McInnesová.
Washkanskému za deväť hodín krajného sústredenia vložili do tela cudzie srdce. Predtým patrilo 25-ročnej Denise Darvallovej, ktorá umrela pri autohavárii.
Chirurg Barnard použil techniku, odskúšanú na psoch. Jej základy vyvinula výskumná skupina amerických lekárov zo Standfordskej univerzity v Kalifornii v 50. rokoch.
Washkanský dostal po operácii lieky, ktoré potlačovali činnosť imunitného systému a bránili telu odvrhnúť cudziu hmotu. Okamžite zaútočili choroby. Washkanský umrel 18 dní po operácii na obojstranný zápal pľúc. Jeho nové srdce pulzovalo do poslednej chvíle.
Vyčkávajúci skeptici okamžite vyrazili. Zbytočne ich Barnard v rádiu ABC presviedčal, že jedinou hranicou ľudských možností je ich vlastná fantázia. Na uznanie však stačili prvé úspechy.
Barnard sa pustil do skúmania nových liekov na pribrzdenie obranných reflexov tela - a v sedemdesiatych rokoch jeho tím uskutočnil niekoľko úspešných transplantácií - s každým pacientom sa dĺžka života po operácii naťahovala. Washkanského nástupca, Philip Blaiberg, vydržal 19 mesiacov. Šiesty Barnardov pacient žil 24 rokov.
„V sobotu som bol neznámym lekárom v južnej Afrike. V pondelok ma už poznal celý svet,“ povedal Christian Barnard krátko po operácii. Na jeho chvíľke slávy však roky pracovali zástupy predchodcov. Švajčiar Jacqués Reverdin v roku 1870 vymyslel spôsob, ako transplantovať najjednoduchšie tkanivá. Francúz Alexis Carrel vynašiel v roku 1912 metódu spájania ciev transplantátu s telom prijímateľa. Skupiny genetikov v štyridsiatych rokoch horúčkovito pracovali na zrastaní tkanív.
V nasledujúcich troch rokoch po Washkanského operácii už lekári 58 nemocníc v 20 krajinách celého sveta vykonali 159 srdcových transplantácií. Srdcia, obličky, pankreasy, metre tenkého čreva a kilogramy kostnej drene sa vkladali do nových tiel a predlžovali život tým, ktorí sa už dávno vzdali nádeje.
Príbeh predavača Washkanského okamžite rozkýval dovtedy pevné štruktúry etiky. Prastaré medicínske aj právne definície stavu smrti zrazu stratili opodstatnenie. Zákonodarcovia sa pustili do formulácie podmienok pre obskúrny akt predsmrtného súhlasu použitia vlastných orgánov.
Rozšírili sa nové druhy rodinnej obety: ľudia zaživa darovali svojim chorým deťom a súrodencom časti pľúc či obličku.
Dnes je proces transplantácie srdca ustálený. Predpokladané ročné prežitie pre príjemcu srdca je až 82 percent. Prekážkou ostávajú peniaze na operáciu. Kto chce mať nové srdce, zíde sa šikovnosť pri zháňaní donorov.
S premenou zázraku na rutinu sa vynorili špekulanti. Obchod s ľudskými orgánmi je stále lukratívny a túlajúcich sa bezprizorných detí je habadej. Množiace sa experimenty s klonovaním nevedia zadržať výzvy náboženských vodcov ani právne zákazy. Túžba po nesmrteľnosti držala Lewisa Washkanského pri živote osemnásť dní so srdcom cudzej ženy v hrudi. Tá istá túžba dnes núti talianskeho lekára Antinoriho vyrábať ľudský klon.
Zajtra - Gérard Philipe
