Doslov ku Krnáčovej knihe Tisíc hviezd – svetová atletika – muži pôsobivo napísal svetový oštepársky rekordér, olympijský víťaz a majster sveta Jan Železný. Vzácny predslov spred rokov patrí zosnulému prvému československému svetovému rekordérovi vôbec (1931 a 1932), guliarovi Františkovi Doudovi. FOTO – TASR/AP
, už vonkoncom nie lacným, a nemienime tým peniaze. Nad označením „trhák“ možno polemizovať. Dielo, ktoré sa rodilo pätnásť rokov, je detektívkou na jednu noc i vzácnou literatúrou faktu na celý život. Aj tak je ale v súčasnosti čin vydavateľstva Timy, ktoré „Tisíc hviezd“ vydalo, priekopnícky. Ide o deviate svetové dielo tohto druhu, v šírke od roku 1900 do konca roku 2000 prvé na svete.
Ladislav Krnáč (1927), absolvent Vysokej školy ekonomickej v Bratislave, dlhoročný vedúci zahraničného oddelenia denníka Šport je „pôvodným povolaním“ v branži basketbalista. V rokoch 1961-1963 trénoval československú mužskú reprezentáciu mužov, piaty tím na majstrovstvách Európy 1961.
Potom sa stal prominentným poddaným kráľovnej športov, neodmysliteľnou postavou na plochách atletických svetových štadiónov s blokom v ruke. Novinár so znalosťou angličtiny, francúzštiny, nemčiny, maďarčiny a ruštiny patrí do úzkej skupiny expertov, ktorí ihneď po pretekoch spovedajú pretekárov, pripravujú takzvané flash interview pre potreby tlačových stredísk.
„Atletiku si prirodzene nemožno predstaviť bez štatistík, presných výsledkov, rebríčkov, rekordov. Podstata však spočíva v neuveriteľne pestrej palete pováh, charakterových osobitostiach, rôznych postojoch, vyhláseniach, športových filozofiách – desať športov v jednom,“ v skratke charakterizoval čaro olympijského športu číslo jeden L. Krnáč. Mapoval ho na šiestich majstrovstvách sveta, ôsmich olympiádach, desiatich európskych šampionátoch, mítingoch Zlatej ligy, videl 115 svetových rekordov. Viedol tisíce rozhovorov, ktoré zhutnil do tisícich hviezd (svetovú premiéru o atlétkach majú pripravenú k majstrovstvám sveta 2003 v Paríži). Autor knižnej novinky nám o niektorých hrdinoch z tisícich hviezd porozprával. Načrel do nekonečného, a našťastie nikdy sa nekončiaceho príbehu kráľovnej športov.
O Emilovi Zátopkovi. Skutočne bol taký skvelý rozprávač?
„Bol majster dramatického a farbistého opisu situácie. Dana Zátopková má zase neuveriteľný cit pre detail, výstižnú kresbu povahy športovcov. Na začiatku päťdesiatych rokov som s Emilom vojenčil v pražskom ATK. V zime sa vracal z tréningu zabalený v troch teplákoch, na nohách mal ťažké zablatené kanady. Okolo úst a nosa cencúle potu. Úsmev mu ale nezamrzol. Po šesťdesiatom ôsmom, keď upadol do nemilosti, pracoval päť rokov u geológov. V tých časoch mi povedal: Behám chlapom pre pivo. Veď mám na to kvalifikáciu.“
O Sergejovi Bubkovi. Vraj bol namyslený?
„Prešiel rôznymi etapami. Sprvoti bol opatrný, úsečný, veľa nenahovoril. Tak ako väčšina pretekárov vtedajšieho východného bloku. Mali strach. Potom bol skutočne aj trochu namyslený. Dnes je to iný človek. Na olympiáde v Barcelone 1992, kde ho diskvalifikovali za prekročenie časového limitu, som najprv čakal dobrých desať minút, atléta som pozoroval sediac na opačnom konci lavičky. Potom rozprával, sťažoval sa na celý svet, prirodzene najviac na rozhodcov. Ale sa zamyslel – moja chyba, zabudol som, že som na olympiáde, kde všetko beží regulárne, a nie na mítingu pripravenom pre Bubku. Vysvetľoval mi zmysel jeho povestnej ,salámovej‘ metódy prekonávania svetového rekordu po centimetroch. To predsa nie je centimeter, ale 612, 613, 614 centimetrov. V tom je rozdiel – povedal. Niečo na tom je.“
O Jarmile Kratochvílovej. Bola skutočne taká pracovitá?
„ Určite, máloktorá atlétka trénovala toľko ako ona. Je to dievča z vidieka, v tom najlepšom slova zmysle. Skvele vedela posúdiť a oddeliť dobro od zla.“
O Jonathanovi Edwardsovi. Skutočne je taký veľký vzor?
„Pôsobí týmto dojmom. Ale nenadväzuje rýchle priateľstvá. Je to veľmi slušný človek, ktorý však dobre vie, že na atletike sa dá zarobiť. Syn pastora sa veľmi skoro naučil, že skákať treba i v nedeľu.“
O Američanoch. Hovorí sa, že sú velikášski.
„Majú dve podoby. Na pretekoch si pestujú reklamný imidž. Mimo štadióna a oficialít sú takí, akí sú. Carl Lewis bol uzavretý, Mike Powell tichý a vecný. Michael Johnson mi dokonca v Zürichu utiekol, hoci vedel, že pracujem pre služby tlačového strediska. Mal predsa dohodnuté exkluzívne interview, tuším, že s nemeckou televíznou spoločnosťou ZDF. Iste nie zadarmo. Marion Jonesová vie presne, ako má zdvihnúť kyticu, ktorým smerom sa usmiať, kam zamávať divákom.“
O Keňanoch. Často nevedeli ani dátum narodenia.
Je to pravda, v krajine zaviedli matriku niekedy začiatkom šesťdesiateho. Z najslávnejšieho z nich Kipčoge Keina sa stal niekto. A má šarm. Stretol som ho nedávno na monackom atletickom galavečere. Vo výťahu. Nebol som si istý, či je to on. Zostarli sme. Vy ste pán Keino? – oslovil som ho. Áno. Ako sa máte? – pýtam sa. Život beží oveľa rýchlejšie, ako sme behávali my. Vidíte, už sme na prízemí.“
PETER FUKATSCH
