predsa na majstrovstvách Európy Libor Charfreitag.“
Vec názoru – Haborák, rodák zo Šarišských Draviec, bol na augustovom mníchovskom šampionáte desiaty a vtedy nespokojný. Potom bol však v septembrovom finále atletickej Grand Prix v súperení svetovej špičky tretí a viac než spokojný. Trnavčan Charfreitag prekvapil v Bavorsku siedmym miestom v jednej z najkvalitnejších súťaží kladivárskej histórie, keď si v kvalifikácii i vo finále zlepšil osobný rekord na 79,20 metra. Slovenský rekord v tejto disciplíne však drží z tohto roku Miloslav Konopka – 79,98 m, v ankete tretí, v Mníchove desiaty. Rozsúdiť vrhačskú dilemu nebolo ľahké.
Arbitra vo veci sa rozhodol urobiť Charfreitag. „Víťazstvo patrí Milanovi celkom zaslúžene. Mal vyrovnanú sezónu, moja trochu kolísala. Habíkovi v mníchovskom finále pršalo ako z krhly, kladivárov lejak obišiel. Anketa určuje víťaza roka, a nie laureáta najlepšieho dňa,“ rozsekol kladivár trnavskej Slávie i dallaskej Southern Metodist Univerzity („S Martinou Moravcovou sa stretávam pravidelne dvakrát týždenne v posilňovni,“ hovoril Libor o spoločnej alma mater s najlepšou slovenskou športovkyňou vlaňajška).
Haborák momentálne zažíva rozruch v rytme šťastnej chvíle a mnohých starostí. Pätnásteho novembra sa mu narodil syn. Malý Milan sa ponáhľal na svet prirýchlo. Svet uzrel v nitrianskej nemocnici o päť týždňov skôr a po cisárskom reze. „Našťastie sa má k svetu. Je zdravý, on i manželka Michaela. Presťahoval som sa do nitrianskeho hotela a vybudoval nerozbitnú protekciu u sestričiek. Chcem byť denne pri svojich najdrahších. Malého som už mal na rukách,“ hovoril prirodzene chvastavo atlét roka.
Priznal sa, že atletika je teraz na vedľajšej koľaji. Má tréningové resty. „Za takýchto okolností ich budem schuti dobiehať.“ Keď sme sa pýtali, či aj z malého Milana bude vrhač, našiel Haborák súvislosti. „Môj chlapček mal po pôrode tri kilá, ja iba niečo vyše dvoch a pol. Moji švagrovia Konopkovci (pani Michaela Haboráková je ich sestra – pozn. red.) dokonca kilo a deväťdesiat. Základný predpoklad teda má.“
PETER FUKATSCH
