Pri nasledujúcej knihe je potrebné začať od konca; edičná poznámka na záver hovorí: „Poviedky súboru Miluj mě víc vznikli z iniciatívy Nakladateľstva Listen, ktoré požiadalo niekoľkých úspešných aj rešpektovaných českých spisovateľov a spisovateliek (a tiež autora doteraz neznámeho) o milostný príbeh, v ktorom bude medzi partnermi veľký vekový rozdiel. Okrem dvoch výnimiek prináša súbor doteraz nepublikované poviedky napísané práve pre túto knihu.“ Editor a nakladateľ Boris Dočekal pre svoj projekt získal obchodne príťažlivé mená tuzemskej prozaickej scény, v prvom rade Viewegha a Šabacha, ktorými tiež súbor desiatky autorov rámcuje.
Aj ostatní tvorcovia, všetko stredného či zrelého veku, môžu preukázať kredit: tu väčší u bežného publika, inde skôr u kritiky. Výnimkou je Z. J. Vonásek, autor „doteraz neznámy“ - pričom to málinko čudné meno môže byť aj pseudonymom, za ktorý sa, bohvieprečo, skrýva. Edičná poznámka je teda zbytočne skúpa: zostavovateľ zväzku mohol objasniť motívy, ktoré ho viedli k takémuto zadaniu; vhodnejšie by tiež bolo informovať, kde dve predtým už publikované poviedky vyšli. A pri takejto autorskej škále by nebolo márne priniesť slovníkové mikroheslá o prispievateľoch.
Miluj mě víc je názov jednoduchý, relatívne príťažlivý a predovšetkým v rámci možností vystihuje ladenie zväzku, ktoré je pritom viac-menej vecou náhody: editor zháňa tvorcov ochotných sa na hre zúčastniť, zadá im tému, rozsah a - čaká. V krajine, v ktorej nefunguje silná tradícia časopiseckých poviedok, je tento objednávkový princíp umelecky dosť riskantný. Potvrdzuje sa to v tých častiach knihy, v ktorých samotný fakt objednávky - teda uvažovanie, ako zadaniu vôbec vyhovieť - tvorí jeden z motívov príbehu; u Ivy Pekárkovej je vysporiadavanie s úlohou hneď hlavnou témou poviedky. Viewegh, Kratochvil a Šabach odvádzajú svoje štandardné výkony, Fischerová, Chaun a Procházková vlastne tiež; lenže zatiaľ čo prvé trio ukazuje základnú profesionálnu zručnosť prostredníctvom zábavných a ironických textov, druhá trojica vehementne tvaruje modelové „story“ bez toho, aby boli o niečo hlbšie než výkony „popárov“.
Príspevok Jiřího Suchého je milá drobnosť, Jaroslav Vejvoda má v zhutnenom, nie práve jednohubkovom texte zamiešané na rozsiahlejšiu prózu. Nijaká z desiatich poviedok nie je zjavením, nijaká úplným trapasom.
Istá previazanosť v posadení príbehov, v melancholizujúcom náhľade na zadanú tému je asi daná vekom autorov, prežitými skúsenosťami. Vekový rozdiel medzi milencami či priateľmi sa v podaní tejto prozaickej desiatky ukazuje byť takmer vždy fatálnou prekážkou, vratkým základom, krehkým putom, mólovou tóninou. Dočasnosť, už aj tak rozožierajúca prakticky každé ľudské vedomie, sa pri značnom vekovom rozdiele ešte zosilňuje a dramatizuje. Najmä v spoločnosti uctievajúcej kult mladosti. Párkrát sa človek rozhliadne po svete a už je odpisovaný. V zúfalstve volá: Miluj ma viac. Väčšinou zostáva nevypočutý.
Autor: Josef Chuchma
